Cestovanie a veľké cesty

Už od nepamäti sa potrebujú ľudia presúvať z miesta na miesto. Pre pohodlnejšie cestovanie sa behom stáročí okrem odevu, obuvi a dopravných prostriedkov rozvíjali aj samotné cesty – vozovky. Cesty vznikali, aby spájali vzdialené miesta. Slúžili pre vojensko-strategické účely, tvorili poštové tepny a v neposlednom rade boli potrebné pre obchodovanie s tovarom. Cesty boli odrazom vyspelosti civilizácie a konkrétneho kraja. Po nich sa šírili nové poznatky a kultúra.

O cestách sa dozvedáme z rôznych písomných prameňov. Z nich sú najdôležitejšie metácie, ktoré obsahujú podrobný opis hraníc. Opisujú cesty, mosty, brody, mýto a odkiaľ a kam cesta smerovala. Z mladšieho obdobia sú to napr. tereziánske urbáre. Vyznačenie ciest môžeme pozorovať aj na historických mapách (napr. mapy S. Mikovíniho a neskoršie vojenské mapovanie).  Popri cestách sa stavali rôzne stavby, ktoré môžu spresňovať a bližšie lokalizovať trasy ciest. V neposlednom rade je dôležité  samotné archeologické bádanie.

V minulosti bol pri vytyčovaní ciest dôležitý terén, ale aj politická situácia v miestach kadiaľ mala cesta prechádzať. Ľudia si vyberali nie najkratšiu  trasu, ale čo najjednoduchšiu. Vyberali si údolia riek, roviny, nízke pohoria, jednoducho obchádzali všetko, čo sa dalo obísť. Niekedy sa nemohli vyhnúť  brodom a pri nich vznikali malé osady, orientované na dopravu. Obyvatelia takýchto osád pomáhali cestujúcim s prejazdom.

Historické cesty sa nám zachovali buď  ako úvoz (závoz, vývoz), čo znamená hlboká poľná, lesná cesta, alebo akovyjazdené koľaje, alebo časti pôvodného dláždenia ciest. Menej často nachádzame aj cestné objekty ako napr. tunely a mosty. Popri cestách sa stavali hrady, prepriahacie, poštové a mýtne stanice, na hraniciach colnice, ktoré prevoz tovarov kontrolovali a od kupcov vyberali poplatky, hostince, míľniky, kaplnky, božie muky, plastiky patrónov cestovateľov, kostoly, kláštory. Kostoly boli zväčša zasvätené patrónom cestujúcich a kupcov sv. Martinovi, sv. Michalovi, sv. Mikulášovi, sv. Jurajovi. V kláštoroch si mohli pocestní oddýchnuť, prespať a najesť sa. V niektorých kláštoroch mali dokonca regulu, ktorá mníchom ukladala povinnosť prijímať pocestných. „Všetkých prichádzajúcich treba prijímať ako Krista, pretože on sám raz povie: Bol som pocestný a pritúlili ste ma.“(Regula sv. Benedikta, 53, 1). Kláštory sa mali podieľať aj na údržbe a výstavbe ciest. Hrady plnili aj funkciu strážcov ciest, tak ako aj vartovky stojace na kopcoch. Každá cesta predstavovala určité riziko, kupci sa mohli stretnúť s rôznymi nástrahami aj s bandami lúpežníkov. Pri prechode určitými úsekmi si dokonca museli cestujúci zaplatiť  ozbrojené skupiny ľudí, ktorí ich chránili pred zbojníkmi. V nemčine má rovnaký základ slovo cesta (Weg) a riziko (Wagnis). A v neposlednom rade na historickú cestu upozorňujú aj názvy miest, či chotárov.

Cestné komunikácie boli dôležité pri budovaní štruktúry osídlenia a tiež v 12 – 13. storočí vznikajúca nová štruktúra miest súvisela aj s budovaním hustejšej siete ciest, pričom väčšie mestá tvorili dopravné uzly.  Menej dôležité cesty boli nespevnené, občas vysypané kameňmi, bez odvodnenia. Spevnenie povrchu ciest sa obmedzovalo na prístupové cesty k dôležitým miestam (hrady, kláštory…) a samotné najvýznamnejšie cesty celkovo. Z písomných a ikonografických materiálov je známe, že v stredoveku sa zväčša cestovalo peši, s nošou na chrbte, alebo s palicou. Na koni alebo mulici a vo vrcholnom stredoveku sa používali rôzne vozy. Stredoveký voz opisuje podrobne práca Rostislava Vermouzka. Sleduje vývoj vozu na základe archeologických, písomných a ikonografických prameňov. Podoba vozu sa ustálila v 13. – 14. storočí. Vozy mali predné a zadné kolesá rovnako vysoké a boli omnoho väčšie ako dnes. Dôvodom boli práve nedokonalé cesty plné výmoľov a bahnitých podloží. Vozy ťahal dobytok, človek kráčal popri záprahu, inokedy sedel na koni a až neskôr sa vozy a koče vyvinuli tak, že pohonič – kočiš mohol sedieť pohodlne na koči. Z Krupiny, ktorá bola obchodným centrom a poľnohospodárskou a vinárskou oblasťou, vozili obyvatelia svoj tovar do Banskej Štiavnice a Zvolena na vozíkoch ťahanými somármi. Pre túto oblasť je to neobvyklé zviera a vďaka nemu Krupina dostala svoje hanlivé pomenovanie Somárovce. 

VIA MAGNA a priľahlé cesty 

Historickým Uhorskom prechádzalo viacero dôležitých ciest, ale aj ciest miestneho, regionálneho významu. Trasa ciest sa časom mohla meniť, prispôsobovala sa novým okolnostiam. My sa zameriame na územie Hontu a tzv. cestu VIA MAGNAv súvislosti s novoobjavenou cestou v obci Devičie a niektoré cesty menšieho významu, ktoré sa na ňu napájali. Pod názvom Via magna boli pomenované viaceré významné, hospodársky a strategicky dôležité cesty. Na strednom Slovensku boli dve. Jedna spájala západ s východom a tá druhá, naša, spájala Uhorsko s Poľskom až s pobrežím Baltického mora. Spájala centrálne časti Uhorska so Zvolenom, sídlom komitátneho župana. Cesta sa stala významnou už vo včasnom stredoveku. Archeológ Václav Hanuliak ju nazval magna via antiqua (stará, veľká cesta), podľa jednej historickej zmienky, v ktorej bol týmto názvom pomenovaný jeden úsek cesty. Spomínaná cesta vznikla z dôvodu prepravy nerastných surovín (meď, striebro, zlato…). Na územie Slovenska vstupovala pri Šahách, tam sa spomína aj most a ďalej proti toku rieky Krupinice smerovala cez Dvorníky, Devičie popri Bzovíku do Krupiny a ďalej cez Pliešovské sedlo do Babinej a Dobrej Nivy až k Zvolenu.Podľa V. Hanuliaka mala cesta do Zvolena dve vetvy. Východná prechádzala údolím rieky Litava, pod dnes už zaniknutým hradom Litava, cez Pliešovce a Sásu. K západnej vetve sa pripájala v Dobrej Nive. 

Dôležitým dopravným uzlom bol Bzovík. Stretali sa pri ňom tri cesty. Prvá sa napájala na veľkú cestu medzi Devičím a Krupinou. Druhá cesta šla od Šiah cez Plášťovce a Badín do Krupiny. Tretia prechádzajúca Nenincami, Čebovcami a Litavou. Jedna z vetiev pozdĺž našej cesty prechádzala aj okolím Sitna a cez Banskú Štiavnicu   a Dobrú Nivu do Krupiny alebo Zvolena. Z Banskej Štiavnice smerovalo do Krupiny viacero historických ciest. V oblasti Kelegrunt, ktorá sa nachádza medzi Krupinou a Žibritovom sa našli pozostatky jedného úseku cesty vykladaného lomovým kameňom.  Vo Zvolene pod Pustým hradom sa na cestu via magna napájala aj cesta z Hronského Beňadika do dnešného Žiaru nad Hronom.

Zo Zvolena pokračovala via magna ďalej na sever cez Slovenskú Ľupču a Hiadeľské sedlo, Liptov, Oravu až do Krakova. V 16. stor. sa prechod cez Hiadeľské sedlo nahradil vybudovaním kvalitnejšej cesty cez Veľkú Fatru, turzovsko-fuggerovskou spoločnosťou. Pozdĺž cesty VIA MAGNA sú doložené vo veľkej miere kostoly a hrady. Spomenieme si aspoň niektoré. Pri Dvorníkoch cestu dokladá zaniknutý kostol sv. Michala a s cestou pravdepodobne súvisí aj neďaleký hostinec. V Hont. Nemciach je kostol zasvätený sv. Martinovi z Tours. Významným bodom bol aj kláštor v Bzovíku, neskôr prestavaný na pevnosť. V Dobrej Nive je románsky kostol sv. Michala archanjela. V Cerove a vo Zvolene kostoly zasvätené sv. Mikulášovi. Hrad Dobrá Niva (Podzámčok) mal funkciu ochrany hlavnej cesty. Vo Zvolene plnil funkciu obrany a kontroly Pustý hrad. V Slovenskej Ľupči bol postavený františkánsky kláštor aj hrad. A takto by sme mohli menovať omnoho viac miest pozdĺž cesty.

Mesto Krupina bolo postavené na ceste via magna a jej vďačí za svoj rozvoj. Cesta tvorila os mesta, tak ako aj napr. v meste Zvolen. Krupina patrí medzi najstaršie kráľovské mestá u nás. Jej privilégiá, napr. právo konať týždenný a výročný trh a potreba obchodovať, poukazujú na dôležitosť a frekventovanosť cesty. Medzi Šahami a Zvolenom je Krupina približne v strede a tak mohla byť aj dennou etapovou stanicou pre pocestných. 

O dôležitosti a frekventovanosti ciest svedčili aj mýtne stanice. Stavali sa najmä na miestach, kde sa nemohli obísť. Ukazujú na rozloženie diaľkových ciest a na hranice medzi panstvami a stolicami. Sú doložené napr. na Dobrej Nive, či v Pliešovciach. Cesta smerujúca od Senohradu cez Pliešovce musela byť teda tiež dosť významná. Frekventovanosť cesty nebola vždy len výhodou. V urbároch sú zachované zmienky o sťažnostiach obyvateľov na ničenie pastvín pocestnými s vozmi (napr. obyvatelia obce Domaníky). 

PÍSOMNÉ DOKLADY O CESTE

Najstaršia písomná správa o veľkej ceste v okolí mesta Krupina je z roku 1135. Spomína ju Belo II. v zakladajúcej listine kláštora v Bzovíku. Ďalšia správa je z roku 1245, kde sa spomína v metačnej listine šahanských premonštrátov ako magna via (hlavná, veľká cesta). Zmienka z roku 1266 spomína ďalšiu cestu ako via magna, smerujúcu z Banskej Štiavnice do Dobrej Nivy a do Krupiny. 

V roku 1249 sa spomína cesta pri Hontianskych Tesároch. V roku 1265 je spomenutá magna via pri Hokovciach ako cesta vedúca do Hont. Moraviec.  V roku 1272 sa spomína via magna iuxta fluvium Ipul pri Tešmáku, čo je dnes súčasť Šiah a pri Ipeľskom Predmostí sa napájala na cestu do Krupiny cez Plášťovce a Bzovík. V roku 1279 pri Dvorníkoch. V metácii Hontianskych Nemiec z roku 1286 sa spomína  cesta v blízkosti Sebechlieb ako via magna. V roku 1291 pri Hontianskych Nemciach, 1301 pri Dudinciach. V roku 1324 sa spomína pri Rakovci  (Rakovec – časť Hontianskych Nemiec) cesta s názvom Banautha. Potom cesta pokračovala cez Devičie do Krupiny. V listine z roku 1331 je cesta do Krupiny označená len ako via. V tomto roku sa v metácii spomína aj menej významná cesta smerujúca tiež zo Šiah do Krupiny popri Plášťovciach. V roku 1471 je  cesta označená ako via regia (kráľovská cesta).

ARCHEOLOGICKÝ NÁLEZ CESTY V DEVIČÍ

Dočítate sa v 2. čísle, 2. ročníka časopisu Hont a jeho dejiny. Predplaťte si ho našom eshope: https://hontdejiny.sk/produkt/predplatne-casopisu-hont-a-jeho-dejiny/

Autorka: Mgr. Jana Fertšeková Melichová

© Hont a jeho dejiny, o.z.

Cituj: FERTŠEKOVÁ MELICHOVÁ, Jana. 2022. Cestovanie a veľké cesty. Dostupné online: www.hontdejiny.sk/zaniknutyhont/cestovanieavelkecesty