Donedávna sa zdalo, že Hont je len od Krupiny po Šahy, čo je spôsobené vysokým regionálnym povedomím v strednom Honte. Avšak tento región je omnoho viac. Táto myšlienka sa stala základom pre náš projekt Cesta okolo Hontu, v rámci ktorej sme prešli približné hranice Hontianskej župy, aby sme spoznávali Hont a predstavili jeho časti. Zamerali sme sa na 4 časti – Sever, Juh, Východ, Západ. Vďaka cestnej infraštruktúre, ktorá spája južný a východný Hont, sme nevynechali ani časť stredného Hontu.
Piata časť cesty: ŠAHY – Stredný Hont
Posledný úsek našej cesty bol zahalený do rúška tmy. Už od obce Kemence sme v podstate boli v strednom Honte. To geografické členenie je naozaj zaujímavé lebo vo svojej podstate sú Šahy v strednom Honte. Ak si dôkladne prezrieme mapu historického Hontu, všimneme si, že južné hranice regiónu sú od Šiah ďalej ako by sme si mohli myslieť, a radiť ich k južnému Hontu, nie je vôbec správne.
Šahy však poznáme veľmi dobre, od kedy sme v roku 2020 vytvorili iniciatívu Hont a jeho dejiny, prirodzene nás to stále viac a viac ťahá do tohto mesta, ktoré ponúka viac ako by sa zdalo. Najväčší poklad, ktorý ukrýva je však jeho minulosť! O Šahách veľmi pekne písala aj Lucia Bandziová, členka našej redakcie, v prvom tohtoročnom čísle časopisu Hont a jeho dejiny. Lucia článok poňala ako prechádzku mestom, v rámci ktorého spoznávate jeho pamiatky a minulosť, čo pre niekoho môže byť celkom zaujímavý sprievodca.
Štvrtá zastávka: Hontianske múzeum a galéria Ľudovíta Simonyiho
Mesto Šahy predstavuje jednu z najvýznamnejších lokalít hontianskeho regiónu. V rámci dejín si Šahy najviac spájame s dvomi inštitúciami. Prvou je kláštor a hodnoverné miesto a druhou je župný dom Hontu. Práve toto mesto bolo po hrade Hont najdlhšie trvajúcim centrom Hontianskej stolice/župy, a dovolím si tvrdiť, že aj posledným, keďže v Honte absentuje lokalita, ktorá by bola centrom celého Hontu. Šahy sa v novoveku „vyhupli“ predovšetkým vďaka inštitúcii župného domu. Jeho stavba síce bola nariadená v roku 1806, no práce začali až o 21 rokov neskôr a odovzdaný bol až v roku 1857. Vďaka vyššej koncentrácii obyvateľstva, remesiel a župnej šľachty sa mesto začalo výrazne rozrastať a 6. júla 1902 bolo otvorené Hontianske múzeum. Dejiny a okolnosti vzniku múzea by asi stáli za samostatný článok, možno na to bude priestor v 3. ročníku časopisu. Momentálne je podstatné, že múzeum ako také v roku 1923 zaniklo a jeho zbierky boli prevezené do Banskej Štiavnice. Opätovné otvorenie múzea nastalo 17. septembra 1995 a niečo viac o ňom nám povie jeho vedúci, pán Mgr. Tibor Pálinkás:
Múzeum je bezpochyby jedinečné, rozhodne by si zaslúžilo väčšie priestory, keďže zbierkový fond, vrátane zapožičaných exponátov z Banskej Štiavnice, je priam ohurujúci. Namiesto rozpisovania sa o tom, čo všetko je v múzeu, vám to radšej ukážeme. Pán Pálinkás nám spraví krátku prehliadku v múzeu:
Koniec našej cesty
Cesta okolo Hontu pokračovala do nášho východiskového bodu, do Leseníc, po severnej strane rieky Ipeľ. Nenechajme sa však zmiasť, hranice Hontu v tejto oblasti nie sú totožné s tokom Ipľa – pokračujú ešte južným smerom, ktorý nebol tak osídlený, keďže ide o severnú stranu pohoria Börzsöny. Práve preto sa musíme pozorne pozrieť na staršie mapy, keďže kontinuálne osídlenie v tejto oblasti je hlavne pri Ipli. Mapa z roku 1906 nám hovorí, že istým hraničným bodom v tejto oblasti je hrad Drégely, no kontinuálne osídlenú oblasť vskutku nájdeme až smerom ku korytu Ipľa. Tu nachádzame obec Hont a od nej východne Drégelypalánk, Ipolyvecze a na slovenskej strane Balog nad Ipľom, Kosihy nad Ipľom, Veľkú Čalomiju a Koláre – tieto obce zakončujú spodnú hranicu Hontu. Aby sme však dokončili hranice Hontu, ktoré sme začali kopírovať od Leseníc, tak doplníme ešte poslednú hraničnú obec na východe, Chrastince. Týmto sme teda uzavreli kruh a kúsok po kúsku si ukázali, kde všade je ešte Hont.
Celá cesta trvala takmer 13 hodín, počas ktorých sme prešli 309,5km, 54 hontianskych obcí, 6 okresov, 4 kraje, 2 štáty, no stále kopírovali hranice jedného historického územia, ktorým je náš HONT! Cesta okolo Hontu by nebola zaujímavou bez pomoci jednotlivcov z každého kúta Hontu, preto by sa sme sa menovite chceli veľmi pekne poďakovať: p. Anne Triznovej, p. Miroslavovi Lukáčovi, p. Petrovi Klinkovi st., p. Jánovi Brnákovi, p. Márii Gembešovej, p. Darine Palkovičovej, p. Zuzane Dikácz s dcérou a tetám z Tájházu, p. Tiborovi Pálinkásovi a rodine Babkovej z Včelej farmy Katka.
Na záver by sme sa chceli trošku zamyslieť nad naším regiónom, ktorý sa tiahne od Dunaja až po Štiavnické vrchy. Je vcelku zaujímavé, že centrom Hontu boli do polky 18. storočia, resp. 19. storočia, takmer vždy okrajové sídla, dokonca ani popri Via Magna neevidujeme sídlo, ktoré by zohrávalo úlohu centra. No aj napriek tomu bol Hont v minulosti jednotným regiónom. V súčasnosti má azda každá organizácia, združenie a pod. pôsobiace v Honte, svoj vlastný Hont. Náš nemalý región je však v mnohých oblastiach tak rozmanitý, že len spoluprácou viacerých malých Hontov, môžeme napredovať k jeho pozdvihnutiu. Vo svete, kde je cestovanie rýchlejšie a možnosti komunikácie takmer neobmedzené, vznikajú zbytočné priepasti medzi jednotlivými časťami regiónu. Už však nemožno hľadať prekážku v hore, rieke či diaľke, dokonca aj naša novodobá prekážka nazývaná čas je prekonateľná. Jedinou prekážkou k pozdvihnutiu Hontu sme my sami. Priatelia pamätajme, kde je vôľa tam je cesta.
Pozdravujú Erik a Evka
