Od Ondreja do Vianoc

Snáď všetci súhlasíme s tým, že advent je jedným z najbohatších období na tradície, zvyky a povery. Je to obdobie očakávania príchodu Mesiáša, víťazstva svetla nad tmou,  aj obdobie  zimného slnovratu. V živote našich predkov to bolo obdobie duševného oddychu a pôstu. Pojem adventu pochádza z gréckeho slova epifaneia, čo znamená zjavenie a slovo advent, (lat. adventus) znamená v preklade príchod. Slávenie štyroch nedieľ pred Vianocami zaviedol pápež Gregor I. Veľký v roku 590. Predvianočná adventná príprava v Európe sa však spomína už od začiatku 5. storočia. 

Aby sme nezostali len pri historickom opise, pozrime sa na bližšie na to, ako prežívali advent naši predkovia v Honte. V prvom rade to bolo obdobie duchovnej prípravy na Vianoce, ktoré prežívali v tichosti, pôstením sa trikrát do týždňa, rannými modlitbami na tzv. rorátnych omšiach, ktoré sa na mnohých miestach konajú dodnes. Adventné vence sa u nás rozšírili až v 19. storočí z Nemecka, museli mať okrúhly tvar (znak večnosti) a mali byť vyhotovené zo živých materiálov (vetvičky, šišky, bobuľky a pod.). Každú nedeľu sa zapaľovala jedna sviečka v smere hodinových ručičiek. Advent sa však pokladal aj za magické obdobie (jeho korene siahajú ešte do pohanských čias) a jeho význam mohol v dobrom či v zlom ovplyvniť budúcnosť, a to aktivitou nadprirodzených síl. Prvé dni adventu preto pomenovali výrazom Stridžie dni. Prvým sviatkom predvianočného obdobia bol deň sv. Kataríny, kedy sa konala posledná tanečná zábava. Starší sledovali v tento deň aj počasie, čomu nasvedčuje pranostika: „Katarína na blate, Vianoce na ľade,“ ktorá sa zachovala dodnes. Ženy sa v tomto období nemohli ráno navštevovať, aby nevniesli mrzutosť a zlú silu do cudzej domácnosti. 

Najmä na dedinách sa presadila tradícia veštenia, vinšovania, ale aj obchôdzok s maskami. Na sv. Ondreja sa veštil budúci manžel, keďže sa tento deň považoval za najmagickejší v roku, napr. liatím horúceho olova do vody, kedy sa do studenej vody lialo olovo cez kľúčovú dierku. Podľa tvaru stuhnutého olova vo vode hádali povolanie budúceho manžela. Veštili však aj varením halušiek, či guliek (gombócov) s lístočkami a menami mládencov. Ďalším stridžím dňom bol sviatok sv. Barbory. V tento deň sa dievčatá a ženy navštevovali oblečené do bieleho s venčekom na hlave a vinšovali si. Nemohlo sa však šiť, priasť, ani párať, aby sa „statok nepáral“.  Ovocná vetvička vložená do vody na sv. Barboru v izbe dievčaťa, ktorá do Vianoc rozkvitla, mala odhaliť, či sa slečna v blízkej budúcnosti vydá. 

Rôzne tradície a povery sa viazali ku dňu sv. Mikuláša a sv. Lucie. Deň sv. Mikuláša sa oslavuje už od čias raného stredoveku, dokonca do 17. storočia bol prikázaným sviatkom. Tento deň patrí nepochybne medzi najobľúbenejšie sviatky v roku, hlavne medzi deťmi, kedy je vo zvyku v noci, z 5. na 6. decembra, dávať sladkosti deťom do čižiem, či do okna. 

Najprv si však trošku oživme, kto vlastne tento obľúbený pán bol. Sv. Mikuláš z Myry bol biskup, ktorý žil v maloázijskom gréckom meste Patara, v dnešnom Turecku, na prelome 3.- 4. storočia. Bol obetavým a nápomocným človekom. V období, keď cisár Dioklecián prenasledoval kresťanov, sv. Mikuláš mnohých z nich zachránil. Okrem toho, dal postaviť aj nemocnicu pre chudobných. Do pamäti sa dostal tým, že trom dcéram schudobneného muža položil v noci na okno domu mešce s peniazmi, ktoré mali slúžiť ako veno dievčat. 

Slávenie tohto dňa má v našom regióne veľkú dôležitosť už niekoľko storočí. Dokonca, čo je málo známe, sv. Mikuláš bol v okolí Banskej Štiavnice aj jedným z patrónov baníkov. Zaujímavé je, že kým sa za hlavných patrónov baníkov považujú sv. Barbora a sv. Katarína Alexandrijská, baníci v severnom Honte sa prikláňali skôr k uctievaniu sv. Mikuláša a sv. Klimenta. Dokonca v okolí Hodruše pomenovali po nich šachty, žily, no i celé bane. Kedy sa v našom regióne rozšírila tradícia obdarúvania v tento sviatok, nie je celkom známe. Vieme však, že začiatkom 20. storočia v okolí Poiplia dávali starší obyvatelia deťom do topánok na okne cukríky či zemiaky. Okrem toho, niektorí dospelí prezlečení za sv. Mikuláša robili obchôdzky dedinami alebo mestom. Na začiatku 20. storočia sa v niektorých obciach dolného Hontu v deň sv. Mikuláša mládenci prezliekli za farára, miništranta, zvonára a čerta. Následne chodili „spovedať“ mladé dievčatá, a ktoré z dievčat neodpovedalo, bolo týmito mládencami poštipkané a čert ju zamazal popolom (samozrejme všetko za účelom zábavy). 

Azda najbohatším sviatkom na tradície bol deň sv. Lucie. Jej postava bola trošku rozporuplná, keďže ju na jednej strane považovali za bosorku, na strane druhej za sväticu. Práve preto sa aj tradície v tento deň niesli v znamení obrany proti bosorkám a bosoráctvu a vzťahovali sa na tento deň aj mnohé zákazy. Zakázané boli napríklad domáce práce, ako pranie, pradenie či pečenie. Šitie bolo zakázané, aby sa nezašili zadky sliepok. Pred bosorkami sa chránili tým, že museli byť po zotmení doma, na niektorých miestach jedli cesnak, či dokonca cesnakom natierali zvieratám hlavy (dolné Poiplie) a pred maštaľ sypali popol, aby videli prípadné stopy po bosorkách. Ale pozbierali aj metly a skryli ich, aby na nich nemohli bosorky odletieť. V strednej časti Hontu sa večer prezliekali niektorí obyvatelia do bielych handier a robili obchôdzky dedinou. V niektorých obciach sa však tieto obchôdzky robili nadránom. V okolí Veľkej Čalomije a Kleňan sa chlapci prezliekali za Luciu a chodili z domu do domu, pričom domácim priali všetko dobré. Často robili aj rachot, rinčali rôznymi predmetmi, aby odplašili bosorky. V severnej časti Hontu ženy oblečené v bielom a obielenou tvárou chodili mlčky z domu do domu a vymetali kúty, aby vyhnali zlé sily z domov. 

Snáď najzaujímavejším zvykom spojeným s dňom sv. Lucie bolo stavanie Luciinej stoličky. Vyrábali ju z viacerých druhov dreva, od 13. do 24. decembra. Hotovú stoličku si zobrali na polnočnú omšu, a keď sa na ňu pred podaním svätého prijímania jej zhotoviteľ postavil, uvidel miestnu bosorku. Csáky Károly, významný šahanský etnograf, spomína, že v Preseľanoch sa táto stolička vyrábala z deviatich druhov dreva (trnka, borovica, javor, hruška, drieň, jedľa, agát, cer a ružové drevo). Klince sa nesmeli použiť, namiesto nich sa používali kliny z bukového dreva. 

Aj keď bol tento región vždy jazykovo a nábožensky rôznorodý, obdobie adventu spájalo ľudí v myšlienke očakávania radostnej správy Vianoc.  

Autorka: Mgr. Lucia Bandziová

Zdrojový dokument: Hont a jeho dejiny, 2021, 1. roč. 3. č. s. 5 – 7. ISSN 2728-88333