V roku 997 zomrelo uhorské veľkoknieža Gejza. Šomodské knieža Kopáň si robil nároky na trón a povstal proti Gejzovmu následníkovi, nitrianskemu kniežaťu Štefanovi. Na Kopáňovu stranu sa pripojili uhorské kmene, ktoré sa chceli vrátiť k starým pohanským zvykom. Vtedy sa na stranu budúceho kráľa Štefana postavili slovenskí veľmoži a tiež nemeckí šľachtici verní Štefanovej manželke Gizele. Knieža Štefan zhromaždil vojsko a tiahol popri Hrone proti Kopáňovi. Vo vojenskom tábore na dolnom Hrone, v dnešnej Bíni, kniežatá Hont a Poznan opásali Štefana mečom. Jednalo sa o starý slovanský zvyk známy už z veľkomoravského obdobia. Štefan Honta a Poznana ustanovil veliteľmi svojej osobnej stráže. Štefanova armáda tiahla proti Kopáňovi a v bitke medzi Vesprímom a Várpalotou ho porazila. Na výstrahu dal Štefan Kopáňovo telo rozštvrtiť a rozvešal ho na bránach štyroch miest: Ostrihomu, Vesprímu, Rábu a Alby Iulie. Za svoju vernosť boli Hont a Poznan odmenení majetkami v Honte a Nitriansku. Príslušníci ich rodov zastávali významné funkcie na kráľovskom dvore v priebehu 11. a 12. storočia.
Pôvod mena
Šľachtickým rodom Hont-Poznanovcov sa zaoberal aj historik Juraj Hodál, ktorý sa snažil dokázať jeho slovanský pôvod. Podľa kroniky Šimona z Kézy z 13. storočia pochádzali Hont a Poznan zo Švábska, mali byť bratmi a do Uhorska prišli počas vlády veľkokniežaťa Gejzu. Výskumom však bolo potvrdené, že neboli bratia a nebol medzi nimi žiadny príbuzenský vzťah, pretože systém mien v oboch rodoch sa vyvíjal odlišne a mali aj rôzne majetky. Poznanovci vlastnili väčšinou majetky na území Ponitria a Hontovci mali majetky prevažne na území Hontu, Malohontu a Tekova.
Najstarší doklad, v ktorom sa spomína Hont a Poznan je z roku 1002. Je to zakladacia listina opátstva v Panonhalme, v ktorej sa kniežatá spomínajú v tvare: Poznano a Cuntio. Jedna z teórií o ich pôvode tiež hovorí, že pôvod mena Hont bol odvodený od nemeckého slova Hund (pes) a meno Poznan si vysvetľujeme odvodeným zo slova Passmann (pútnik). Slovenskí historici, ako napr. profesor Ján Lukačka či doktor Juraj Hodál, sú toho názoru, že meno Poznan pochádzalo od slovenského ekvivalentu poznať. Zložitejšie je vysvetlenie mena Hont, ktoré sa v prameňoch často nachádzalo v tvare Cuntius. V tomto čase sa často zamieňovalo písmeno “G” za “C”, takže pôvodný tvar mena by mal byť Guntius. Podľa Lukačku prešlo meno Hont vývinom v starej slovenčine a meno sa vyvíjalo, pričom sa písmeno G zmenilo postupne na H v nasledujúcich podobách mena: Gontъ sa menilo na Chont a Chunt, ďalej Hont a Hunt. O slovanskom pôvode kniežat však mali svedčiť aj ich rodové mená z tohto obdobia.
Rod Hont
Pri budovaní Uhorska začala vznikať vyššia šľachta, ktorá za svoje vojenské služby získavala od panovníka majetky do dedičnej držby. Takto sa vyvíjala šľachta nielen v Uhorsku, ale aj v Čechách a Poľsku. Kráľ mal najvýznamnejších ľudí nielen po svojom boku, na kráľovskom dvore, ale mal ich rozmiestnených aj po celej krajine. Žili v hradoch, kde sa stali hradskými špánmi, resp. županmi. Za vernú službu získal knieža Hont hrad, ktorý neskôr niesol jeho meno. Z listiny vydanej v roku 1037 je spomenutý Hont vo funkcii hontianskeho župana. Toto tvrdenie dokladá aj donačná listina kláštora Bzovík z roku 1135.
Na prelome 11. a 12. storočia dosiahli Hontovci vyššie postavenie ako rod Poznanovcov. Významné postavenie v rode dosiahol Lampert II. (1080-1135), ktorý si zobral za manželku sestru uhorského kráľa Ladislava I. Meno tejto manželky nepoznáme. Známe bolo však meno jeho druhej manželky, Žofie, ktorá sa spolu s manželom podieľala na zakladaní kláštora v Bzovíku. Lampert II. so svojou manželkou Žofiou kláštor obdaroval rozsiahlymi majetkami, ktoré tvorili dediny: „Bzovík, Senohrad, Badín, Kamenné Kosihy, Nenince, Bíňa, Pastovce, Kostolné Moravce, Sebechleby, Litava a Drážovce.“ Vznik kláštora môžeme datovať v rozmedzí rokov 1127-1131. Presný dátum jeho vzniku však nie je známy. Pôvodne bol kláštor benediktínsky, ale v rokoch 1180 – 1181 prešiel do rúk premonštrátov.
Počas nástupnickej krízy v Uhorsku, po smrti kráľa Štefana II., podporoval Lampert II. so synom Mikulášom podporili Borisa, údajného syna kráľa Kolomana. No na druhej strane Lampertov brat podporoval Bela II. Boje medzi Arpádovcami vyvrcholili do bitky pri rieke Slána v roku 1132. Lampert II. a jeho syn Mikuláš boli po bitke zabití vo vojenskom tábore. Týmto incidentom bol v 12. storočí výrazne oslabený vplyv Hontovcov na kráľovskom dvore.
Rod Poznan
Po Poznanovi sa stal nitrianskym županom Bukven. Nitra mala významné postavenie, pretože bola sídlom Poznanovho kniežactva, neskôr Nitrianskeho komitátu a zároveň Nitrianskeho údelného vojvodstva. Ďalším Poznanovým potomkom bol Sebeš, ktorého považujeme za prvého bratislavského župana, pôsobiaceho v úrade v rokoch 1029 – 1039. V zoborskej listine z roku 1111 sa spomínajú Bukvenovi synovia Geča a Dedo. Listina tvrdí, že v čase jej spísania mal Bukven vyše 80 rokov. Meno Bukven a Sebeš sa v rode Hont – Poznan vyskytovalo pomerne často.
Poznanovci boli patrónmi Zoborského kláštora. Kláštor mal rozsiahle majetky na území celého juhozápadného Slovenska. Tieto majetky sú spísané v zoborskej listine z roku 1113. Nie sú v nej však uvedení donátori. Mnohé majetky kláštora susedili s majetkami Poznanovcov, pričom nemôžeme vylúčiť, že aj majetky kláštora predtým patrili tomuto rodu.
Ďalším známym šľachticom z rodu Poznanovcov bol komes Kozmas, ktorý odmietol pomoc kráľovi Štefanovi II. (1116 – 1131) pri ťažení do Vladimírskeho kniežactva. Kozmovi štyria vnukovia založili hlavné línie rodu, ktoré však v priebehu 13. storočia vymreli.
Rod Hont – Poznan
Prvý známy dôkaz o spojení rodu Hontovcov a Poznanovcov pochádza z listiny z roku 1226. K spojeniu rodu mohlo dôjsť azda z dôvodu, že jedna strana vymrela po meči. Pravdepodobne po meči vymreli Poznanovci, pretože v tomto období nevystupuje v listinách žiadny Poznan, ktorý by si zobral za ženu príslušníčku rodu Hontovcov.
Medzi významných členov rodu Hont-Poznan patril Martin, ktorý dal postaviť kláštor v Šahách. V tomto období ku kláštoru patrilo okolo 120 až 180 ľudí. Šahanské prepošstvo bolo umiestnené pri rieke Ipeľ, z kadiaľ viedla cesta spájajúca banské mestá s Budínom. Presný dátum založenia kláštora nepoznáme. Zo správy opáta Fridricha z Hambornu z Porýnia-Vestfálska (1235) vieme, že kláštor už vtedy stál. No ani Šahy sa nevyhli plieneniu Tatárov v roku 1242. Pri tomto vpáde bola zničená zakladacia listina kláštora. Z toho dôvodu uhorský panovník Belo IV. v Spišskom Hrhove, 9. septembra 1245, potvrdil zakladaciu listinu. Ku Konfliktu v Hont-Poznanovskom rode došlo v roku 1276, kedy bol obsadený hrad Huntovho syna Derža st. nazývaný Hrádok – Haradnak pri rieke Litava (ide o hrad Čabraď). Na získaní hradu sa podieľali Derž ml. a Demeter, synovia Hunta a zároveň vnuci Lamperta. Väznili manželku a potomkov Derža st., zobrali mu majetok, ako aj iné veci, ktoré mali ostatní šľachtici uschované na hrade. Vznikla mu tak škoda 3000 hrivien. Ukradli mu aj listiny potvrdzujúce jeho majetky. Demeter a Derž ml. nechceli tento hrad vrátiť majiteľovi ani po príkaze panovníka a veľmožov, preto sa panovník rozhodol, že im odoberie všetky majetky a daruje ich Deržovi st. Toto rozhodnutie sa však nikdy neuskutočnilo.
V priebehu 13. storočia sa vyčlenila z rodu Hont-Poznan vetva Forgáčovcov a grófi zo Svätého Jura a Pezinka, ktorí si zachovali silné postavenie aj v novoveku. V 13. storočí vlastnili Hont-Poznanovci v samotnej Hontianskej stolici okolo 70 sídiel, ktoré patrili pod správu Hontianskeho hradu. Takmer celá stolica bola ich majetkom. K najbohatším rodom Hontu v priebehu 10. až 13. storočia okrem Hont-Poznanovcov patrili: Dobakovci, Litavskí, Žemberovskí a Šimonovci. V Honte mali rozsiahlejšie majetky aj šľachtické rody, ktoré z Hontu nepochádzali: Balašovci, Čákovci, Miškovskí.
Mnohé témy rodu Hont-Poznan sú v dnešnej historiografii nevyjasnené. Hlavnú polemiku vyvoláva pôvod kniežaťa Honta a Poznana. Či už je to tak či onak, neodškriepiteľným faktom je, že šľachtici z týchto rodov významne ovplyvnili priebeh dejín tohto čarokráského kraja, ktorého s hrdosťou môžeme nazvať HONT.
Použitá literatúra
BAKÁCS, István. Hont vármegye Mohács előtt. Budapesť: Akadémiai Kiadó, 1971, 479s.
HODÁL, Juraj. Pôvod, sídla a hodnosť predkov rodu Hunt-Poznány. In: Historický sborník MS IV, 1946, 136-164s.
LUKAČKA, Ján. Formovanie vyššej šľachty na západnom Slovensku. Bratislava: Miror, 2002, 156s. ISBN 978-80-901-4078-3
MARSINA, Richard. Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae I. Bratislava: SAV, 1971, 472 s.
STEINHÜBEL, Ján. Počiatky Hontianskej šľachty. In: Štulrajterová, K. (ed.): Najstaršie rody na Slovenku. 1994, 111-114s. ISBN 80- 967 103
SEGEŠ, Vladimír a kol. Kniha kráľov- Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2006, 299s. ISBN: 801001091
STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske Kniežactvo. Bratislava: SAV, 2006, 575s. ISBN 80-224-0812-3
ULIČNÝ, Ferdinand: Dejiny Slovenska v 11. až 13. storočí. Bratislava: SAV, 2013, 568s. ISBN 978-80-224-1292-6
URBAN, Peter a kol. Zlatá kniha Hontu. Martin: Matica Slovenská, 2010, 493s. ISBN 978-80-7090-955-3
Autor: Mgr. Patrik Hudec
Zdrojový dokument: Hont a jeho dejiny, 2021, 1. roč. 2. č. s. 20 – 23. ISSN 2728-88333
