K zánikovým okolnostiam jednej hontianskej lokality

Na ľavom brehu Ipľa, dnes už na území Maďarska, sa nachádza dedina Patak, ktorej kataster pri pohľade do mapy zaujme pozoruhodným tvarom, trochu pripomínajúcim presýpacie hodiny s úzkym hrdlom. Samotná dedina Patak sa nachádza v spodnej časti týchto „hodín“, a z historického pohľadu odjakživa patrila do Novohradského komitátu (neskôr stolice a župy), preto sa jej na tomto mieste podrobnejšie venovať nebudeme. V hornej časti „hodín“ dlhodobo žiadne trvalejšie osídlenie nebolo a nie je, azda aj preto, že ide o záplavové územie Ipľa, ale vo vrcholnom stredoveku tu existovalo sídlo s exotickým menom Kalade, patriace už do Hontianskej stolice, ktorého pohnutý osud si priblížime v ďalších riadkoch.

K histórii dnes už zabudnutej lokality Kalade sa zachovalo prekvapujúco veľa dokumentov, ale takmer všetky sa viažu k udalostiam, ktoré zapríčinili jej zánik – o jej počiatkoch tak nevieme takmer nič. Pravda, vzhľadom k polohe pri Ipli, okolie ktorého bolo vzhľadom k prastarým dopravným tepnám medzi západom a východom osídlené už vo včasnom stredoveku, a prihliadnuc aj k názvu dediny, ktorý – podobne ako názov inej dediny na strednom toku Ipľa, Kalondy v Novohrade – zrejme pochádza zo staroslovanského tvaru Kolęda (na rozdiel od novohradskej lokality sa tu nosovka nezachovala), by svedčili v prospech starobylosti sídla. Faktom však je, že najstaršia písomná zmienka pochádza až z roku 1329, čo je na sídlo v Poiplí pomerne neskoro. Na druhej strane sa v danej listine píše, že majetok oddávna patril predkom konkrétneho šľachtica, čiže určite nevznikol v roku svojej prvej zmienky. Otázkou, ktorú ale zrejme bez archeologického výskumu nevyriešime, je, ako ďaleko do minulosti môže siahať termín „oddávna“…

KALADE na mape Istávana Bakács: Hont vármegye Mohács előt.
(Budapest, 1971, s. 479)

Tak či onak, písomná história majetku sa začína v roku 1329, a napriek tomu, že je zachytená len vo forme pomerne suchopárnych majetkovo-právnych listín, je to vcelku zaujímavý príbeh, hlavne ak sa ho pokúsime čítať aj medzi riadkami. Na jeseň daného roku kráľ nariadil kláštoru v Šahách, aby z titulu dedičnej držby vykonal obchôdzku a opravu hraníc majetku (tzv. reambulácia), a ak by susedia neprotestovali, zástupcovia kláštora a poverenec kráľa mali do držby majetku voviesť (tzv. štatúcia) šľachtica Ondreja, zvaného Kese, z ďalšej dnes už zaniknutej hontianskej dediny Csitár (ležala v dnešnom katastri obce Bernecebaráti). Kláštor promptne zareagoval a nariadenie kráľa v prítomnosti susedov úspešne a (čo je dôležité) bez námietok vykonal. Do listiny sa zapísali aj mená týchto susedov, ktoré nám zhruba ohraničujú miesto, kde dedina Kalade ležala – susedmi boli obyvatelia novohradských dedín Patak a Dejtár (toho času spravovaných novohradským županom a kastelánom kráľovského hradu Szanda, čiže patrili kráľovi), ďalej obyvatelia hontianskej dediny Balog a rovnako tamojší úradník hontianskeho župana, ktorý dedinu spravoval opäť v mene kráľa, a nakoniec aj dvaja šľachtici z majetkov, ktoré s Kalade priamo nesusedili, ale ležali blízko – Inám (dnes Dolinka) a Inánč (zaniknutá dedina v katastri Balogu). Všetko tak prebehlo v súlade s tradíciou aj zákonom, nikto zo susedov ani v najmenšom ohľade neprotestoval a Ondrej bol uvedený do pokojnej a nerušenej dedičnej a doživotnej držby majetku.

Tento „zaručený“ pokoj však netrval ani rok. V júli roku 1330 sa Ondrej a jeho synovec Mikuláš u kráľa sťažovali, že ich susedia, konkrétne najmä poddaní z Pataku a Dejtára, ničia predtým dohodnuté spoločné hraničné medzníky a následne už nijako neohraničenú zem využívajú ako vlastnú. Kráľ tak opäť nariadil kláštoru v Šahách, aby vyslal svojho zástupcu do oboch dedín, a tamojším poddaným pod hrozbou trestu tlmočil kráľov zákaz v takýchto aktivitách naďalej pokračovať. Kráľova autorita zrejme zabrala, ale len nakrátko, pretože o dva roky neskôr bola spochybnená Ondrejova dedičná držba, kráľ preto nariadil verejné vypočutie šľachtických aj nešľachtických susedov a svedkov, ktorí však Ondrejove práva nakoniec potvrdili.

Po ďalších šiestich rokoch relatívneho pokoja sa nová kapitola sporov otvorila po tom, ako sa do sporu z titulu nového správcu susedného kráľovského majetku Patak zapojil jeden z najmocnejších barónov kráľovstva, kráľov blízky človek a zároveň šľachtic z tohto regiónu, sedmohradský vojvoda Tomáš zo Sečian (dnes Szécsény). V roku 1338 sa Ondrej pred kráľom sťažoval, že poddaní z Pataku nielenže opäť zabrali a využívajú jeho zem, ale postavili si na Ipli aj nový mlyn, čím mu vznikli veľké škody. Kráľ síce opäť nariadil mníchom zo Šiah vyslať svojho zástupcu k Tomášovi a jeho poddaným s protestnou nótou, zrejme však len preto, aby učinil zadosť právnym zvykom kráľovstva, vediac, že Tomášove aktivity to nijako neobmedzí. Ondrej napriek tomu vyvinul veľkú aktivitu, a sám alebo prostredníctvom vybraných právnych zástupcov v priebehu rokov 1338 a 1339 dal rovnaký protest zaknihovať pred členmi hodnoverných miest v Ostrihome, Rábe (dnes Győr), Vespréme a dokonca v ďalekom Varadíne (dnes Oradea v Rumunsku). Spor s Tomášom a jeho poddanými z Pataku sa nakoniec v roku 1340 dostal pred súdny tribunál na zhromaždení (kongregácii) šľachticov Novohradskej a Hontianskej stolice, ktorá sa v prítomnosti palatína (či jeho zástupcu) konala v (Balážskych) Ďarmotách, kde prítomní šľachtici opätovne dosvedčili, že Kalade bol dedičným majetkom Ondreja, a toto ešte neskôr potvrdil aj hontiansky župan. Spor sa tak opäť na niekoľko rokov upokojil, zrejme aj kvôli tomu, že v roku 1342 zomrel kráľ Karol, a Tomáš tak stratil ochrancu na najvyššom mieste pre svoje nezriedka veľmi násilne prevádzané „majetkové akvizície“.

Dejiny sa ale opakujú, a v tomto prípade bol ich cyklus neuveriteľne pravidelný, keďže spor sa pravidelne obnovoval a ukončoval v posledných 2-3 rokoch každého desaťročia, po čom vždy nasledovalo obdobie 7-8 rokov relatívneho pokoja. Tak aj v roku 1347 Ondrej na ďalšom šľachtickom zhromaždení znovu obvinil poddaných z Pataku, že zabrali a neprávom využívajú jeho majetok. Ich zástupca sa napriek predvolaniu k súdu nedostavil, palatín tak rozhodol v Ondrejov prospech a nariadil novú reambuláciu majetku, ktorú v júni vykonal slúžny Hontianskej stolice s tým, že zároveň zakázal poddaným z Pataku a Dejtára ďalšie obmedzovanie a narúšanie Ondrejových vlastníckych práv na tamojšie lesy a lúky. Napriek tom už v auguste toho istého roku stolica vyšetrovala zničenie chotárnych medzníkov zo strany hostí z Pataku. To isté sa riešilo v prítomnosti stoličných orgánov na kongregácii v roku 1348, a na ďalšej v roku 1349 opäť v prítomnosti palatína, na ktorého Ondrej apeloval, že jeho predchádzajúce nariadenia sú hosťami z Pataku ignorované a mal by zakročiť ráznejšie. Hostia sa však opäť nedostavili, spor tak síce prehrali, ale palatín žiadne ďalšie opatrenia proti nim nevydal. V roku 1350 sa Ondrej opäť bol sťažovať u kráľa, a na základe jeho nariadenia stoličný slúžny potvrdil, že obyvatelia Pataku, ktorí boli poddanými Tomášovho syna Mikuláša, zvaného aj Kóňa, tentokrát skosili všetky lúky, zničili polia a vyrúbali na majetku všetky lesy.

Tu niekde zrejme končí história osídlenia v lokalite Kalade (ako dedina sa explicitne nespomína ani v jednej listine) – pravidelné ničenie hospodárskeho príslušenstva v extraviláne zrejme znemožňovalo akýmkoľvek obyvateľom vykonávať potrebné poľnohospodárske práce a uživiť sa nimi, a tak zrejme odišli na iné majetky iného zemepána – ak sa tak stalo, listiny mlčia o tom, kam to mohlo byť. Napriek tomu spory o majetok viac či menej pravidelne prepukali aj v ďalších desaťročiach – po tom, ako okolo roku 1354 zomrel vojvoda Tomáš, v „tradícii“ pokračoval jeho vyššie spomínaný syn Mikuláš. V roku 1362 bola kvôli ďalšiemu zaberaniu majetku vykonaná nová reambulácia pre Ondreja, ktorý sa však konečnej spravodlivosti nedočkal a onedlho zomrel, lebo v roku 1367 už proti výstavbe mlyna, ktorý si tu postavil hosť z Pataku s nemeckým menom Reuz, protestoval jeho syn Ján. Nasledujúce dlhé obdobie pokoja potom narušil veľký spor v rokoch 1388 a 1389, keď sa najprv kráľ pokúsil majetok darovať pánom z Lučenca, a to i napriek tomu, že dedične patril Jánovmu maloletému synovi Tomášovi, ktorého práva bránil jeho strýko, vtedy ešte málo známy začínajúci právnik, magister Pavol z Kolár; a zároveň sa do sporu zapojili aj noví zemepáni susedného Balogu, šľachtici pôvodne z Oslár (dnešného Veľkého Krtíša), ktorí žiadali o reambuláciu spoločnej hranice ich majetku s Kalade. Súd napokon – avšak opäť nie definitívne – potvrdil práva maloletého Tomáša.

Ďalší, dá sa povedať už posledný, diel tohto príbehu začal v roku 1414, keď sa kráľ opäť pokúsil majetok, označovaný už len ako prédium (neobývaná hospodárska zem), darovať pánom z Lučenca, proti čomu ako dedič protestoval šľachtic Vavrinec z Csitáru. Znovu sa tak roztočil dlhočizný kolotoč opakovaných predvolaní pred súd, prešetrovaní sťažností, dokazovaní majetkovej držby a ďalších podobných právnych aktov. V roku 1417, keď sa majetok v listinách po prvýkrát vyslovene uvádza ako „vyľudnený“, páni z Csitáru za svojich dedičov určili svojich príbuzných z hontianskych Teran a novohradského Sőju, očividne ako poistku proti tomu, aby v budúcnosti museli dokazovať svoje nároky podobne ako oni. V roku 1421 protestovali proti pokusu kráľa dať majetok do zálohu pánom zo Sečian, v roku 1423 proti tomu, že ho kráľ neprávom pričlenil k svojmu, v tom čase už mestečku Patak, v roku 1427 proti jeho ďalšiemu pokusu dať ho do zálohu mešťanom z Budína. Z roku 1431 sa zachovala zaujímavá zmienka o spore o rovnomenný les medzi richtárom z Pataku a šľachticmi z Balogu, na ktorý si robili nárok obe strany. Napriek tomu v rokoch 1432 a 1434 Vavrinec opäť protestoval proti plánu kráľa zálohovať majetok budínskym kupcom. V poslednom roku svojho života ešte kráľ Žigmund stihol dať susediace majetky Patak a Dejtár ostrihomskému arcibiskupovi, čím do záverečnej fázy tejto dlhej hry vstúpil nový silný hráč. Pri následnom pokuse o štatúciu darovaných majetkov v roku 1438 sa zrejme ľudia arcibiskupa pokúsili zabrať aj veľkú časť Kalade, proti čomu Vavrinec obratom protestoval a začal tak ich vzájomný spor, ktorého pokračovanie sa spomína ešte aj v roku 1447, a rozhodnutie súdu v prospech Vavrinca až v roku 1450. Keďže sa arcibiskupovi a jeho hospodárskym správcom majetok nepodarilo získať súdnou cestou, rozhodli sa získať ho po dobrom, a tak sa v roku 1452 dozvedáme, že Vavrinec ho, spolu so svojim ďalším majetkom Csitár, arcibiskupovi nadobro predal za 150 florénov.

Kráľ Karol Róbert (1307 – 1342)

To je aj úplne posledná správa o Kalade zo stredovekých listín – nikto už nikdy nároky arcibiskupstva nespochybnil, a tak sa o majetok, ktorý v rukách tejto inštitúcie zostal až do rozpadu Rakúsko-Uhorska, nebolo nutné viac sporiť. Zmienky o názve Kalade sú mimoriadne skromné aj z novoveku – niekoľko súpisov majetkov arcibiskupstva z 18. storočia ho zmieňuje ako súčasť Pataku či Dejtára, žiadna ale nespomína prípadných obyvateľov. Lokalita v hornej časti „hodín“ tak po intenzívnych stredovekých majetkových sporoch zostáva nadobro vyľudnená už takmer sedem storočí, a kvôli prírodným podmienkam sa to zrejme nezmení ani v najbližšej budúcnosti.

Autor: Mgr. Tomáš Sitár

Zdrojový dokument: Hont a jeho dejiny. 2021, 1. roč. 3. č. s. 32 – 35. ISSN 2728-88333

© Hont a jeho dejiny, o.z.

Zanechať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.