Jedným z najstarších kláštorov, nielen v Honte, ale na území stredovekého Uhorského kráľovstva, bol kláštor v Bzovíku. Bzovík leží na Bzovíckej pahorkatine, ktorá je podcelkom Krupinskej planiny. Západná časť chotára je situovaná v údolí riečky Krupinice, intravilán v doline Čekovského potoka a ostatná časť na plytkých chrbtoch s pahorkovitým až rovinatým terénom. Bzovík sa nachádzal v severnej časti Hontianskej župy, juhovýchodne od slobodného kráľovského mesta Krupiny. Názov lokality má slovanský pôvod a znamená miesto s bazovým porastom.
Bzovík sa vyvinul na vedľajšej ceste hlavnej komunikačnej osi severojužného smeru prechádzajúcej cez Hontiansku župu. Cesta zo Bzovíka sa na túto trasu napájala v úseku medzi Devičím a Krupinou. Osada ležala na križovatke troch ciest. Cez pahorky Krupinskej planiny viedla komunikácia z juhu zo Šiah cez Plášťovce a Badín a z východu komunikácia z Novohradu prechádzajúca cez Nenince, Čebovce, Litavu, Trpín a Kozí Vrbovok. Tretia smerovala na západ na spomínanú hlavnú cestu spájajúcu centrálne časti Uhorského kráľovstva s banskými mestami a cez Liptov a Oravu s Poľskom.
Konvent k úcte sv. Štefana kráľa v Bzovíku bol založený pre benediktínov, najstaršiu európsku mníšsku rehoľu. Zakladateľom kláštora bol komes Lampert z významného a starobylého šľachtického rodu Hont-Poznanovcov spolu s manželkou Žofiou a synom Mikulášom. Fundácia sa uskutočnila počas vlády kráľa Štefana II. (1116 – 1131) z rodu Arpádovcov a za čias ostrihomského arcibiskupa Feliciána (1127 – 1139), takže založenie možno klásť do rokov 1127 – 1131. Zakladacia listina bola vydaná v roku 1135 a impulzom k jej vydaniu bola náhla a násilná smrť zakladateľa kláštora. Totiž po nástupe Bela II. Slepého (1131 – 1141) na kráľovský trón sa ozvali ďalší uchádzači o trón, medzi nimi aj Boris (1113 – 1154), syn kráľa Kolomana (1095 – 1116) a nevlastný brat kráľa Štefana II. Časť uhorskej šľachty podporovala Bela II. Slepého, časť aristokracie sa priklonila na Borisovu stranu. Zo zrady kráľa boli obvinení komes Lampert so synom Mikulášom a v roku 1132 boli obaja surovo zavraždení. Vrahom bol vlastný Lampertov brat, pravdepodobne Hypolit. Potrebu vydania listiny tak vyvolal nečakaný skon fundátora. Ten už nemohol vydať písomné svedectvo o majetkoch darovaných kláštoru, preto bolo nevyhnutné získať potvrdenie od panovníka. Iniciátormi spísomnenia zakladateľových a ďalších donácií tak boli rehoľníci.
So bzovíckym kláštorom je spätý aj jeden z prvých dokladov zo Slovenska dokumentujúcich útek poddaných od svojho zemepána. Ešte pred vydaním zakladacej listiny v roku 1135 ušli niektorí poddaní bzovíckeho kláštora ku kráľovským komorníkom a zbrojnošom. Opát Alexander, v prítomnosti kráľa, získal v slovnom súboji s kráľovským komorníkom Buridinom svojich poddaných späť, ktorí sa museli vrátiť. Lenže po smrti opáta Alexandra opätovne utiekli v roku 1139 ku komorníkom a nový opát Krišpín bol nútený znovu hájiť svoje práva pred arcibiskupom Feliciánom v spore s Boleradom, ktorý obhajoval poddaných. Pred kráľom Belom II. Slepým, arcibiskupom a inými hodnostármi mu boli poddaní vrátení. Svedectvo bolo opatrené kráľovskou pečaťou a malo ráz precedensu. Podľa neho sa odporúčalo postupovať pri riešení podobných prípadov.
Zakladacia listina obsahuje aj údaje o spôsobe nadobudnutia darovaných majetkov donátormi a dokonca i mená svedkov, v prítomnosti ktorých ich darcovia v minulosti nadobudli. Pravdepodobne existovali písomné záznamy o majetkoch u fundátora alebo v kláštore, ktoré boli použité ako podklady pri zostavovaní zakladacej listiny. Je to jedinečný priamy doklad na vedenie zápisov o spôsobe získania majetkov.
Fundátori zabezpečili konvent majetkami v 28 lokalitách, ktoré sa nachádzali v Hontianskej, Ostrihomskej, Novohradskej, Zvolenskej, Pilišskej a Stoličnobelehradskej župe. Rehoľnej komunite v Bzovíku sa nepodarilo udržať vo vlastníctve všetky majetky aj vzhľadom na to, že boli roztrúsené po niekoľkých župách a išlo o malé majetkové podiely. Zostali majiteľmi iba niekoľkých majetkov v Honte a prišli o podiely v 17 lokalitách.
V Hontianskej župe nadobudli rehoľníci od zakladateľov Bzovík, Senohrad, Kosihovce, podiely v dedinách Badín a Nenince, majetok Iskorňu (majer v chotári Plášťoviec), Pastovce, Pavlovú, Hontianske Moravce, slobodnú zem v dedine Vovita (azda Ipolyvece v dnešnom Maďarsku), pozemky v dedinách Sebechleby, Somárovo (lokalita situovaná juhozápadne od Medovariec), Vinica, Litava, Drážovce, Bory, Hontianska Vrbica, majetok vo Viničkách (nachádzali sa pri samote Vináre juhozápadne od Jabloňoviec), Kyrne (pravdepodobne Kernye pri Lišove), zem v dedine Čemer (zaniknutá lokalita bez bližšej lokalizácie v Hontianskej župe) a lúku v Slatine. Ďalšie majetky v Honte získala kláštorná komunita donáciami, výmenou či kúpou.
Platnosť zakladacej listiny potvrdil v roku 1262 aj kráľ Belo IV. (1235 – 1270). Panovník zároveň osvedčil donáciu ďalších Hont-Poznanovcov, menovite komesa Honta a komesa Štefana. Komes Hont daroval kláštoru dediny Konské (majer v chotári Čabraďského Vrbovku) a Príbelce, komes Štefan zasa dedinu Domaníky s dvomi zvonármi. Navyše samotný Belo IV. venoval rehoľníkom zeme Trpín a Badín, ktoré dovtedy patrili k hradu Hont. Súčasne poddaných Bzovíckeho konventu vyňal spod súdnej právomoci župana a podriadil ich krajinskému sudcovi alebo predstavenému kláštora.
Bzovícky kláštor sa zaraďuje medzi najstaršie rodové kláštory v Uhorsku. Patrónmi mníšskej komunity v Bzovíku boli príslušníci bzvovíckej vetvy veľmožského rodu Hont-Poznanovcov až do začiatku 14. storočia. Komes Lampert pôvodne pozval do Bzovíka benediktínov. Základom života v benediktínskom kláštore bola regula sv. Benedikta z Nursie, založená na odriekaní, zbožnosti, zviazanosti s miestom, bezvýhradnej poslušnosti voči predstavenému v chudobe a celibáte. Už po polstoročí nahradili benediktínov premonštráti. Dôvodom ich príchodu mohlo byť porušovanie disciplíny, strata autority a vážnosti a následný pokles počtu benediktínov. Od konca 11. storočia zasiahol benediktínske mníšstvo všeobecný úpadok a kríza, keďže sa „čierni mnísi“ vzdali kultivovania vzdelanosti a pastoračnej činnosti a zostali zatvorení za múrmi svojich kláštorov napriek zmenenej spoločenskej situácii. Benediktíni patrili ku kontemplatívnym reholiam, kým premonštráti sa radili medzi kanonické rehole riadiace sa regulou sv. Augustína, ktorých spoločenstvá tvorili najmä klerici a podľa bieleho habitu ich nazývali aj „bielymi kanonikmi“. Okrem kontemplácie sa venovali najmä pastoračnej a kazateľskej činnosti vo svojom okolí. Namiesto fyzickej práce uprednostňovali intelektuálne aktivity a praktizovali menej odriekania, napríklad aj ich strava bola bohatšia. Mnísi riadiaci sa regulou sv. Benedikta sa utiahli do hôr a údolí, aby v tichu rozjímali, kým premonštráti vyhľadávali frekventované miesta ako trhoviská, brody, usádzali sa v blízkosti komunikácií a križovatiek ciest, aby mohli čo najväčšiemu počtu obyvateľov kázať a šíriť Božie slovo. Premonštrátske konventy – prepoštstvá plnili v Uhorsku aj funkciu verejno-právnych inštitúcií, tzv. hodnoverných miest, ktoré mohli overovať a vystavovať právne záväzné dokumenty. Pri kláštore v Bzovíku sa však hodnoverné miesto nevytvorilo.
Prví premonštráti prišli do Bzovíka z Klášterního Hradiska pri Olomouci na Morave. Na základe zachovaných dokumentov možno presne datovať ich príchod medzi 8. november 1179 a 29. január 1181. Bzovícki premonštráti mali ako jediný filiačnú väzbu s premonštrátmi mimo hraníc Uhorského kráľovstva (okrem dcérskych kláštorov francúzskeho Prémontré). Je možné, že aj premonštráti zo Bzovíka založili nové kláštorné spoločenstvo, a to v neďalekej Bíni v Ostrihomskej župe. Majetky bzovíckeho prepoštstva mali na západe spoločné hranice so slobodným kráľovským mestom Krupinou a kvôli hraničným majetkom Briač a Kňazova hora tu vznikali neustále konflikty. Na severe sa rozprestieralo dobronivské hradné panstvo a na juhu litavské (čabraďské), s majiteľmi ktorých dochádzalo k nezhodám podobne ako s drobnou šľachtou, ktorej majetky sa dotýkali kláštorných pozemkov. Do sporu sa premonštráti dostali aj s cirkevnými feudálmi, napr. s cistercitským opátstvom v Piliši o Hontianske Moravce.
Nezhody s krupinskými mešťanmi začali už v 13. storočí. Títo mali záujem o poľnohospodárske využitie ornej pôdy a obrábanie vinohradov, teda o rozšírenie obmedzenej hospodárskej základne mesta. Už prvá písomná zmienka o Krupine z roku 1238 sa týka zeme Briač. Nachádzala sa na pravom brehu Krupinice pri hlavnej ceste, kde sa vyberalo mýto, v tesnom susedstve s Krupinou, severozápadne od Bzovíka. Mesto malo počas celého stredoveku záujem o toto územie, pričom nešlo len o spornú zem Briač, ale predovšetkým o mýtnu stanicu a desiatky z úrody. Spomenutá listina z roku 1238 je dohodou medzi bzovíckym opátom a krupinskými Sasmi o mýto zeme Briač. Krupinčania sa zaviazali každoročne zaplatiť rehoľníkom 20 hrivien na sviatok sv. Martina (11. november) a na druhý vianočný sviatok (26. december) rehoľníkov pohostiť. Listina obsahovala aj spôsob sankcionovania v prípade nedodržania dohody krupinskými Sasmi, ale na tomto mieste je poškodená. O Briači sa zmieňuje aj renovácia mestských výsad pre krupinských hostí z roku 1244. Belo IV. im umožnil získať tento majetok Bzovíckeho konventu výmenou alebo kúpou.
Hlavným zdrojom poznatkov o stredovekej podobe kláštora je opis ruín a interpretácia stavebného vývoja od Václava Mencla, ktorý tu v roku 1932 uskutočnil archeologický výskum. Najstarším objektom monastického komplexu v Bzovíku bol jednoloďový kláštorný kostol, na západnej strane ukončený vstupnou predsieňou a dvomi vežami po jej stranách. Medzi štvorcovými vežami s tromi nadzemnými podlažiami románskeho kostola sa nachádzala mníšska empora – chór a svätyňa bola pravdepodobne polkruhová, oddelená od lode víťazným oblúkom. V. Mencl datoval kostol do druhej polovice 12. storočia, ale Sándor Tóth posunul vznik kostola až do prvej tretiny 13. storočia. Argumentoval podobnosťami architektonických článkov s morfológiou kostolov v neďalekej Banskej Štiavnici, Krupine, Dobrej Nive, Babinej, Sáse a v maďarskom Nagybörzsöny. O vybudovanom kláštore sa zmieňuje už fundačná listina z roku 1135 a jednoznačne dokladá aj existenciu kostola. Zakladateľ daroval benediktínom aj troch zvonárov, čo je najstarší písomný doklad o používaní zvonov na Slovensku.
Kláštor v Bzovíku sa vďaka starobylosti pýši mnohými prvenstvami, napriek tomu sa na rozdiel od ďalších premonštrátskych kláštorov netešil výraznej kráľovskej podpore zo strany Arpádovcov. Rehoľníci nezískali oslobodenia od platenia mýt, trhové privilégia a ďalšie ekonomické výhody, ktoré by napomáhali rozvoju kláštorných panstiev, naopak museli sa o svoje majetky súdiť. Napriek slabšej hospodárskej základni premonštráti zo Bzovíka zohrali významnú úlohy v dejinách Hontu. Boli šíriteľmi duchovnej kultúry a vzdelanosti, ako aj nových hospodárskych poznatkov a spôsobov kultivácie a obrábania pôdy.
POKRAČOVANIE ČLÁNKU NÁJDETE V 2. ROČNÍKU ČASOPISU
Bibliografia
LÁSZLÓOVÁ, Henrieta. Premonštrátske konventy v Hontianskej stolici. In BRINDZA, Ján (ed.). Prírodné bohatstvo a kultúrne dedičstvo Hontu. Nitra: Agrogenofond, n. o., 2003, s. 124 – 130.
MALINIAK, Pavol – ŽAŽOVÁ, Henrieta – KOŽIAK, Rastislav. Z histórie opevneného kláštora v Bzovíku. Bzovík: OZ Pod hradom, 2018, 16 s.
MENCL, Václav. Premonštrátsky kláštor Bzovík s kostolom sv. Štefana. In Sborník Matice slovenskej, 1935, roč. XIII, s. 402 – 416.
TÓTH, Sándor. A Hont-Pázmány nemzetség premontrei monostorai. Ed. Tibor Rostás. (Budapest): BT-Press Könyv- és Lapkiadó Bt., 2008, 199 s .
ŽAŽOVÁ, Henrieta. Premonštráti v Bzovíku. In URBAN, Peter et al. Zlatá kniha Hontu. Martin: Matica slovenská, (2010), s. 214 – 221.
ŽAŽOVÁ, Henrieta. Stredoveké premonštrátske kláštory v slovenskej časti územia bývalého Ostrihomského arcibiskupstva. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2017, s. 44 – 96.ŽAŽOVÁ, Henrieta. Pozemkové vlastníctvo cirkevných inštitúcií v Honte do roku 1301. In BELJAK-PAŽINOVÁ, Noémi – BORZOVÁ, Zuzana (eds.). Stredné Slovensko v stredoveku. Vývoj osídlenia regiónu pred udelením mestských privilégií mestu Zvolen. Zvolen: Mesto Zvolen, 2018, s. 188 – 201.
Autor: PhDr. Henrieta Žažová, PhD.
Zdrojový dokument: Hont a jeho dejiny, 2021, 1. roč. 2. č. s. 10 – 14. ISSN 2728-88333
© Hont a jeho dejiny, o.z.