Uznávaný politik, milý človek a dobrý hostiteľ.
V Honte pôsobilo mnoho šľachtických rodov, niektoré domáceho, hontianskeho pôvodu. Niektoré tu svoje hlavné pôsobisko a sídlo našli časom. Tým druhým prípadom bola aj jedna vetva rodu Majthényi zo Sivého Kameňa /Majthényi de Kesseleókeó/. V 18. storočí Martin II. Majthényi, neskorší tekovský podžupan, získal od kráľa niekoľko obcí v Honte. Medzi tieto obce patrili aj Lesenice. Majthényiovci, ako nový majitelia, dali v obci vybudovať kostol. Na hlavnom oltárnom obraze kostola, s výjavom narodenia Panny Márie, sú dochované mená staviteľov s rokom vysviacky: ”Martin Majthényi – 1730 – Eva Ebeczky. Barón Ladislav X., syn Antona Majthényiho a Johanny Ambróziovej bol posledným z tejto vetvy rodu, ktorý pôsobil v Leseniciach a východnom Honte.
Kariéra
Ladislav X. Majthényi sa narodil 22. decembra 1820 v Budíne. Už ako 20 ročný sa angažoval v politike, v ktorej sa ideovo prikláňal ku starokonzervatívnej strane. V roku 1842 získal od panovníka čestný titul cisársko-kráľovského komorníka a v roku 1848 bol zvolený za hontianskeho podžupana. Počas revolúcie 1848 – 1849 slúžil barón ako dôstojník v generálnom štábe generála Schlicka. Po revolúcii Majthényi opätovne zastával úrad hontianskeho podžupana a od septembra 1849 pôsobil na čele Hevešskej župy ako župný komisár. V úrade komisára chcel skončiť už v novembri 1849, no funkciu zastával ešte do 8. januára 1850. Funkciu hontianskeho podžupana mal Ladislav zastávať do roku 1853, kedy sa stal hlavným hontianskym županom a členom hornej snemovne uhorského parlamentu za liberálnu stranu. Barón ešte v roku 1860 – 1861 síce zastával úrad hontianskeho župana, no následne sa stiahol z politického života úplne.
Barón Ladislav Majthéniy sa návratil do politiky až po Rakúsko – Uhorskom vyrovnaní v roku 1867, kedy sa vrátil do parlamentu aj do župnej politiky. V krajinskej politike sa stal uznávaným politikom, v hornej snemovni mal vedúcu úlohu, zameriaval sa na štátnu správu a jeho názory a návrhy boli vážené a rešpektované. Opakom bola župná politika. Ladislav Majthényi bol na čele Hontianskej župy v rokoch 1867 – 1890. Po celý čas proti nemu stála silná opozícia na čele s jeho rivalom, Žigmundom Ivánkom. Vodca opozície, mal silnú vôľu získať úrad Hontianskeho župana, pravidelne vystupoval proti Majthényimu a s celou opozíciou dlhé roky neúspešne, bojoval proti nemu a jeho politike vedenia župy. Situácia sa zmenila v 80. rokoch, kedy Ivánka zburcovali proti Majthényimu hontianske stavy a v roku 1890 bol Majthényi donútený odstúpiť z vedenia župy. Napriek tomu bývalý župan pokračoval v boji proti Ivánkovi aj po ďalšie roky.
Majthényiho volali jeho politický protivníci paša. Túto prezývku si vyslúžil vďaka svojej silnej vôli, neoblomnosti a svojimi sposobmi. Aj keď barón čelil silnému tlaku opozície, stálo za ním mnoho šľachticov, ktorí si ctili jeho výnimočný talent a podmanivé spôsoby. No rovnako stáli za ním aj tí, ktorí sa mu nemali odvahu postaviť.
Rodina
Barón Ladislav sa oženil počas svojho života dva krát. Jeho prvou manželkou bola Etelka Muslay, manželstvo bolo bezdetné a krátke. Baróna a Etelku oddali v Pešti dňa 20. novembra 1843. No už o 13 rokov neskôr, 25. marca 1856, zomrela Etelka vo Viedni.
Druhýkrát sa barón oženil so svojou prvou sesternicou, Natáliou Majthényi, dcérou Ladislava IX. Zosobášili sa v Kalnej 24. novembra 1856. Manželstvo bolo taktiež bez potomkov, no v roku 1883 si Ladislav a Natália osvojili Antona Paczolaya. Anton sa narodil 11. januára 1864 v Demandiciach, bol synom Natáliinej sestry Kamily a jej manžela Jána Paczolaya. O Antonovi vieme len, že bol vysokoškolský študent. Zaujímavé a zároveň smutné je, že Anton zomrel už 24. decembra 1883 v Budapešti.
Barónka Natália Majthényi bola členkou Uhorského karpatského spolku, prvého turistického spolku v Uhorsku. Zomrela 23. augusta 1893 a Ladislav ju dal pochovať do kostola Narodenia panny Márie v Leseniciach. Na náhrobnej doske barónky dodnes nájdeme epitaf v maďarskom jazyku, ktorý v preklade znie: „Odišla tam, z kadiaľ prišla, do neba.“ V roku 1907 si barón Ladislav adoptoval svojho vzdialeného príbuzného, syna mezónyáradskeho Adama Majthényiho, Ladislava. V rovnakom roku cisár František Jozef schválil rozšírenie dedičných práv baróna Ladislava XI. Majthényiho v prospech syna mezónyáradskeho Adama Majthényiho, Ladislava a jeho potomkov.
O barónovi Ladislavovi Majthényim písal aj hontiansky podžupan Ladislav Czobor vo svojom diele: Honti históriák. Czobor sa o Majthényim vyjadrdil nasledovne: „Majthényi bol človek konzervatívnych zvykov a v tomto duchu si v Honte vychoval aj časť šľachticov. Dbal hlavne na dodržiavanie riadnych spôsobov. Jediný výstrelok, ktorý nám ako tak toleroval boli karty. Na druhej strane, Majthényi ako domáci, hostiteľ a spoločník patril k najmilším ľuďom s akými som sa vo svojom živote stretol. Na Ladislavov deň sa v Leseniciach a neskôr v Neninciach schádzalo mnoho ľudí jemu oddaných, aby spolu s ním slávili. Slávnosti mena usporadúval aj v časoch úradu župana. Na župných jednaniach boli ponúkané blištivé obedy. Na týchto, akoby rodinných, posedeniach nám Majthényi rozprával mnoho príbehov zo svojho života. Napríklad jedného dňa jej kráľovská výsosť kráľovná Alžbeta požiadala Majthényiho, či by sa mohla zúčastniť poľovačky na medvede v Honte. Župan vtedy upadol do miernej zúfalosti, že kde on nájde v Honte toho medveďa, na ktorého by sa dalo poľovať. Iný deň zase Majthényi s Mikulášom Wesselényim slávnostne čakali na jedno z kniežat v prístave. Barón si všimol, že Wesselényiho sa snaží okradnúť vreckár a potichu ho na to upozornil. No Wesselényi mu len s kľudom oznámil, že vie o tejto skutočnosti, a že vreckárovi práve láme už tretí prst na ruke.
Barón Ladislav Majthényi umrel dňa 7. októbra 1908 v Neninciach. Pohreb sa konal v Leseniciach, pondelok 15. októbra 1908. Telo baróna umiestnili do krypty v kostole k jeho otcovi Antonovi a manželke Natálii. O barónovom pohrebe nám bližšie vypovedá článok uverejnený v periodiku Az Ujság:„…predvčerajší pohreb v Leseniciach bol za hojnej účasti. Kráľ vyjadril úprimnú sústrasť pozostalej rodine cez svoj kabinet. Veniec za hornú snemovňu prišiel položiť gróf Juraj Mailáth. Medzi trúchliacim zhromaždením však nebol ani hontiansky župan, ani podžupan ani žiadny iný zástupca župy, ktorý by sa aspoň niekoľkými slovami rozlúčil so svojim bývalým županom, ktorý zastával úrad vyše 25 rokov.“
Zoznam použitej literatúry
BÁN, Péter (ed.), 2011. Heves megye történeti archontológiája (1681– )1687 – 2000. Eger: Heves megyei levéltár. ISBN 978-963-7242-47-2
CZOBOR, László, 1927. Honti históriák. Budapest: Hangya
HAJDÚ, Anikó, 2015. Kultúra és politika kölcsönhatása a dualizmus kori Hont vármegyében. In. Terek, intézmények, átmenetek. Budapest: Balassi intézet Márton Áron Szakkollégium. s. 38 – 55. ISBN 978-615-5389-55-9
PONGRÁCZ, Lajos, 1886. Vázlata a hontmegyei kaszíno ötven éves történetének. Budapest: Az Athenaeum
SZLUHA, Márton, 2005. Nyitra vármegye nemes családjai. II. kötet. Budapest: Heraldika kiadó. ISBN 963920434X
Autor: Mgr. Erik Koncz
Zdrojový dokument: Hont a jeho dejiny, 2021, 1. roč. 1. č. s. 20 – 23. ISSN 2728-88333
© Hont a jeho dejiny, o.z.