Šľachtici zo Žemberoviec žili väčšinou na území Hontianskej stolice. V celouhorskom meradle nemal tento rod až tak významné postavenie, ale pre dejiny Hontu boli títo šľachtici dôležití. Prví známi členovia rodu Žembery (lat. Sember, Sembur, Zember, maď. Zsember, Zsembery) sa vyskytujú v listinách už od 13. storočia. V roku 1234 sa spomína Mykus a jeho syn Marcel. Postupne sa rod začal rozvetvovať a v 14. storočí patril medzi najpočetnejšiu šľachtickú rodinu v Honte. V priebehu 13. a 14. storočia sú nám známe tieto vetvy rodu: Ambrózova, Rolandova, Michalova, Šaulova, Šimonova a Sasinova vetva. Najrozvinutejšou vetvou bola Šimonova vetva, o ktorej sa zachovalo najviac písomných zmienok. Na prelome 14. a 15. storočia však postupne začína rod vymierať po meči.

Rozsiahle majetky rodu Žembery, po vymretí posledných mužských potomkov a brilantnej sobášnej politiky, prešli v 16. storočí do rúk Baltazára z Drženíc. Navyše po matke Marte z Píroviec zdedil Baltazár ďalšie majetky v Tekovskej stolici a postupne rozšíril svoje vlastníctvo aj v Honte. Baltazár používal spočiatku prídomky Derseney de Sember, ale aj preto že svoje sídlo presunul do Žemberoviec, sa rozhodol že si zvolí predikát Sembery, čím sa stal zakladateľom rodu, ktorého členovia sú známi do dnešných čias.

Erb rodu Žembery

Majetky rodu sa v priebehu 17. storočia nedrobili tak ako v stredoveku, pretože potomkovia Baltazára mali väčšinou jedného dediča a udržali si majetkovú držbu z čias 16. storočia. Rozsiahle vlastníctvo si rod zachoval aj v priebehu 18. storočia, aj keď už nie v takej podobe ako za čias Baltazára. V tomto období totiž začali svoje majetky postupne rozpredávať alebo dávať do zálohy a venovať sa skôr funkciám v správe Hontu, ako aj v iných stoliciach. Jedna vetva rodu Žembery sa po odobratí majetkov dostala dokonca do Sedmohradska, kde pracovali ako mäsiari.

Gabriel a jeho potomkovia

V roku 1755 Gabrielovi potomkovia (Gabriel bol praprapra vnuk Baltazára) vstúpili do súdneho sporu s Jóbom Zmeškalom. Nezhody pretrvávali ešte aj v roku 1779, keď si vnuk Gabriela Žemberyho, Alexander, robil nároky na majetok v Dolných Žemberovciach. Spomína sa aj v súvislosti s kostolom v Horných Žemberovciach. Spolu s rodom Baroš bol donátorom tohto kostola. 

Ďalej sú nám známi aj Alexandrovi synovia: Ján (1763 – 1803), Lazar (1766 – 1826) a Ladislav (1762 – 1827). Najstarší syn Ladislav sa usadil v Tekovskej Novej Vsi, kde prežil celý svoj život. Ján tiež býval v tej istej obci a zastával funkciu hlavného slúžneho v okrese Levice. Jánov syn, Karol Žembery, zastával tiež významné stoličné funkcie. 

Starší Lazarov syn, Baltazár, zastával rôzne funkcie v Hontianskej župe, v roku 1829 pôsobil ako notár, 1830 – 1839 zvyčajne ako porotca, od roku 1839 pôsobil ako slúžny a v rokoch 1845 – 1849 sa stal hlavným slúžnym.

Žemberyovci si zachovali pozemkovú držbu v Dolných Žemberovciach aj v polovici 19. storočia. Mladší Gabrielov syn, Lazar, získal panstvo a okolité majetky v Dolných Žemberovciach. Oženil sa s Annou Šárošiovou pochádzajúcou zo Šarišskej stolice. Svoje sídlo mal v Domadiciach, ale už jeho syn Gabriel sa rozhodol, že sídlom žemberyovského rodu bude opäť kaštieľ v Dolných Žemberovciach. Gabrielov brat, Baltazár, sa väčšinou nachádzal v Dolnom Kubíne.

Kaštieľ Žemberyovcov v roku 1951

Gabriel mal so svojou manželkou, Honóriou Struhárovou, dvoch synov, keď v roku 1864 zomrel prešiel jeho majetok na jeho synov, Vojtecha a Ľudovíta. Veľkú časť žemberyovských majetkov však mal už vtedy v zálohe Peter Beňovský a  jeho synovia, Július a Oskar. 

V roku 1869 kaštieľ v Dolných Žemberovciach Vojtech predal a odišiel bývať do Levíc, kde sa živil ako advokát. Jeho brat Ľudovít zomrel ešte mladý a so svojou ženou, Augustou Madarassy, nestihol splodiť žiadneho potomka.

V rodinnej držbe rodu bol aj dolnožemberovský mlyn na rieke Sikenica v časti Dolinka, ktorý sa rozhodol Ľudovít v roku 1872 predať Pavlovi Turčanovi a jeho manželke Márii – rodenej Csabaiovej. Táto rodina tu pôsobila až do polovice 20. storočia.

Súdovská vetva Žemberyovského rodu

Šľachtici zo Žemberoviec mali svoje majetky aj v chotári obce Súdovce a ich príslušníkov tu môžeme sledovať už na prelome 17. a 18. storočia, kedy zastávali významné funkcie v mestách Zvolen a Krupina, či v Tekovskej a Nitrianskej stolici. 

Významným členom súdovskej vetvy rodu Žembery bol Imrich (1804 – 1894), nazývaný aj súdovský pustovník. Svoju kariéru začínal Imrich ako hlavný sudca slúžnych. V rokoch 1830 až 1840 pôsobil ako župný delegát v parlamente, potom bol zvolený za podžupana a počas tohto obdobia sa stal hlavným vodcom opozície v stolici. V roku 1848 bol zvolený za poslanca v parlamente pre nemecký obvod a stal sa aj významným členom honvédov. V čase, keď národné zhromaždenie a vláda musela odísť do Debrecínu, sa Imrich pripojil k vojsku generála Schlicka. Imrich svojou autoritou a presadzovaním svojho vlastenectva dosiahol, že sa niektoré obce Hontianskej stolice začali pomaďarčovať. 

Z rodového archívu, zľava: bratia Štefan, Vojtech, Gejza, Mikuláš a nad nimi sestra Mária

Zaujímavejší a dobrodružnejší život mal Štefan Žembery, syn Imricha, ktorý sa narodil v roku 1841 v Horných Súdovciach. Štefan bol známy publicista, ktorý hneď po ukončení štúdií v rokoch 1859 – 1860 začal rušný život. Bol účastníkom viacerých demonštrácií, bol prítomný na rušnej nočnej demonštrácií v Taliansku a demonštroval aj v Nemecku a neskôr v roku 1863 sa zúčastnil aj revolúcií v Poľsku. V roku 1866 sa už trvalo zdržiaval v zahraničí, navštívil krajiny ako Švajčiarsko, Španielsko a anglický Gibraltár. Keď Marocká strana odohnala Bourbonovcov, a rozpútala sa tu revolúcia, Štefan  bol v priamom styku s jej vodcom. Domov ho donútila prísť až bitka pri Hradci Králové v roku 1866.

V roku 1870 nájdeme Štefana vo Francúzsku, kde sa vyhlasovala v záujme spoločnosti republika. Príklady zo zahraničia preniesol Štefan Žembery v roku 1872 aj do Hontianskej stolice, pretože tu často demonštroval a vystupoval ako opozičný poslanec. V roku 1875 bol zvolený za poslanca v Nádudvarskom kraji a tento kraj zastupoval 3 volebné obdobia.Šľachtici zo Žemberoviec boli významným hontianskym rodom, ktorí tvoril dejiny tejto stolice už od 13. storočia. Obec Žemberovce sa rozhodla, po zistení, že v maďarskej obci Pilisszántó stále žije potomok slávneho rodu – István Sembery, udeliť mu v roku 2010 čestné občianstvo. István vyštudoval záhradnú architektúru a celý život pracoval ako hlavný architekt výsadby zelene v Budapešti. Podieľal sa aj na návrhu skrášlenia záhrady pri farskom kostole v Žemberovciach. V roku 2019 nás však bohužiaľ navždy opustil a bol pochovaný na cintoríne v Balážských Ďarmotách. Potomkovia rodu Žembery sa dodnes stretávajú, dokonca sa im v roku 2008 podarilo navštíviť ich rodový kaštieľ v obci Žemberovce, ktorý v druhej polovici 19. storočia predali rodine Rudnay. Spolunažívanie, ako tvrdia, je medzi nimi harmonické, pretože sú zemania bez zemí.

Rodinna fotografia Žemberyovcov

Zdroje použitej literatúry

BOROVSZKY, Samu. Magyarország vármegyéi és városai-Hont vármegye és Selmeczebánya sz.kir. város. Budapest: História antik Kőnyv kiadó, 2012, 490s. ISBN 2050000038358

CSÁKY, Károly. A Dunátol a Szitnyáig- Településtörténeti barangoló. Komárno: Madách, 2003, 353s.  ISBN 80-8056-339-X

HUDEC, Patrik. Rod Žemberovských. (diplomová práca), Trnava: UCM v Trnave, 2017,67s.

NAGY, Iván. Magyarország családai czimerekkel és mezékrendi táblákkal. 10.zväzok. Budapešť: Ráth Mór. 1863,  941s.

BÁTOVSKÁ, Jarmila, BEŠINOVÁ, Eva, ŠVOLIKOVÁ, Marta. (eds.): Žemberovce- monografia obce. Žemberovce: Obec Žemberovce, 2016, 424s. ISBN 978-80-972494-6-5

Autor: Mgr. Patrik Hudec

Zdrojový dokument: Hont a jeho dejiny, 2021, 1. roč. 1. č. s. 16 – 19. ISSN 2728-88333

© Hont a jeho dejiny, o.z.

Zanechať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.