História včiel, včelárstva a zberu medu siaha mnoho rokov do minulosti, pričom názory sa, ako je to obvyklé aj v iných historických, ťažko dokazujúcich sférach, rôznia. Niektoré zdroje uvádzajú asi 40 miliónov rokov, iné tvrdia, že existujú skamenené pozostatky včiel medonosných z doby pred 150 miliónmi rokov. Najstaršie správy o tom, že ľudia jedli med (a vosk) sa datujú pred 10 000 rokmi. Naznačovali to prehistorické kresby nájdené v jaskyniach, zatiaľ čo kresby nájdené v Španielsku, ktoré sú staré asi 7 000 rokov, naznačujú formu včelárstva. Egypťania praktizovali určitú formu včelárstva zhruba pred 2400 – 2600 rokmi v čase „Starej ríše“. Do tej doby bola známa sila ohňa a dymu a v slnečnom chráme Niuserra boli včelári vyobrazení ako fúkajú dym do úľov, popri tom ako vyberajú plásty s medom. Med sa potom skladoval v kameninových nádobách. Niektoré poznatky môžeme nájsť v knihe „Včela“ od Claire Prestonovej, podľa ktorej vyrábali Picts (ľudia v dobe železnej zo severného Škótska) medové pivo v rokoch 300 – 600 pred n. l. Podľa nej sa až v roku 1700 pochopilo, že včely zbierajú nektár z kvetov, z ktorých sa vyrába med. Pred týmto časom sa myslelo, že med zbierali včely pripravený v kvetoch.
Domestifikácia a cielený chov včiel je na našom území známy minimálne od obdobia stredoveku. Včelárstvo sa vyvinulo zo staršieho brtníctva, koristného využívania produktov divých včiel. Brtníctvo je u nás doložené od 5.storočia. Hniezda divých včiel – brte, nachádzajúce sa najmä v dutinách stromov boli sprvu náhodne, potom cielene vyhľadávané. Po upchatí všetkých otvorov sa roj usadený v dutine zadusil dymom a voština s medom sa vybrala. Stromy s brťami si brtníci často označovali vlastníckymi značkami, ich právo na brť bývalo rešpektované, krádeže hniezd boli odsudzované a trestané. Za najstaršiu formu včelárstva možno považovať odpílenie časti kmeňa stromu s hniezdom divých včiel a následné donesenie do blízkosti ľudských obydlí. Neskôr sa včelstvá usádzali do umelo vyrobených úľov vydlabaných z kmeňov alebo upletených zo slamy. Približne od 12.storočia sa včelárstvo stalo súčasťou poddanského hospodárstva. Zachované sú údaje o odovzdávaní medu a vosku zemepánom, o trestoch za krádeže medu a včiel. Med a vosk boli v tomto období dôležitým obchodným a vývozným tovarom v Uhorsku. Kultúrny chov včiel na území Hontu sa datuje od 11.- 13. storočia. Na intenzívnejší chov včiel sa začalo prechádzať v medzivojnovom období. V období 30. – 40. rokov 20. storočia postupne takmer všetci včelári prechádzali z okrúhlych pletených slamenákov na štvorhranné úle s rámikmi. Postupne sa začali zdokonaľovať metódy chovu, aj postupy pri získavaní produktov.
Celá druhá polovica 20. storočia však znamenala postupný prechod na moderné intenzívne včelárenie. Základom jeho úspešného vývoja je výhodná geografická poloha, poveternostné podmienky a flóra, ktorej rozmanité zloženie je predpokladom získavania kvalitného medu. Južné a juhovýchodné svahy Krupinskej planiny majú dostatok slnečného svitu, sú chránené pred vetrami, ktoré neprispievajú k pohode včelstiev. Hont je známy množstvom lúk a pasienkov s bohatým kvetenstvom. Kvetový med je výnimočný rôznorodým zdrojom nektáru. Je prevažne z lúčnych kvetov, na jar z ovocných stromov, k čomu napomáha ich bohatá zásadba. Rozsiahle lesy sú dobrým zdrojom pre lesný med. Je väčšinou tmavší, čo spôsobujú rastlinné farbivá obsiahnuté v miazge drevín. Má charakteristickú, veľmi lahodnú vôňu a aromatickú chuť, pre ktorú sú tieto medy veľmi obľúbené, žiadané a cenené. Lesný med pochádza väčšinou z tzv. medovice – čo sú výlučky vošiek, ktoré včely na listoch a ihličí stromov zbierajú. Pre Hont je špecifický med z agáta bieleho. Je priezračný, takmer bezfarebný, po skryštalizovaní biely, jemnozrnný, pripomínajúci sneh. Používa sa ako prostriedok na celkové posilnenie organizmu, proti nespavosti, pri zažívacích poruchách, ochoreniach obličiek, žlčových ciest a žlčníka. V čase kvitnutia agátu sa do regiónu sťahujú kočujúci včelári často aj z iných oblastí Slovenska.
Na území Hontu pôsobilo množstvo včelárov, ktorí zabezpečovali produkciu medu pre vlastné rodiny, ale niektorí ho odpredávali za účelom zisku. Okrem samotného medu, využívaného ako sladidlo, liek, ale i platidlo, to boli aj vosk, peľ, materská kašička, včelí jed, propolis, ktoré získavali ako ďalšie produkty, tohto výnimočného tvora. Boli však niektorí chovatelia, ktorí sa zaoberali týmto povolaním aj hlbšie, pričom ich výsledky prekročili hranice. Jozef Pollák, st. bol v obci Sebechleby chovateľom včiel 60 rokov. Vyšľachtil pôvodnú včeliu líniu Hontianka, ktorú rozchovával a preslávil ňou Sebechleby a Hont po celom svete. Okrem štátov Európy ju distribuoval do Ameriky, Ázie, Afriky. Posledné štyri rodiny včelej línie Hontianka sa pred dvanástimi rokmi podarilo zachrániť Petrovi Demianovi, ktorému ich daroval J. Polák. V spolupráci s Výskumným ústavom Včelárskym v Liptovskom Hrádku (Ing. J. Kopernický CSc.) a Slovenskej akadémiou vied v Bratislave (Doc. Ing. J. Šimút) sa podarilo včeliu líniu skúmať, ďalej rozmnožovať a rozširovať viacerým včelárom na Slovensku, hlavne v Honte. Táto línia sa prezentuje vynikajúcimi vlastnosťami, a to miernosťou, vynikajúcim čistiacim pudom, odolnosťou voči klieštikom, ako aj dobrým zhromaždovacím pudom.
Včelárstvo má okrem produkcie medu a súvisiacich produktov aj veľký význam najmä v opeľovaní poľnohospodárskych plodín, ovocných stromov, bobuľovín a lesných kultúr. Treba hodnotiť aj ekonomickú stránku, najmä vtedy, keď je včelár dobrým odborníkom a zvládne obhospodarovanie väčšieho počtu včelstiev. Včelárenie vplýva aj na výchovu človeka. Chovateľ si musí vybudovať vzťah a venovať včelstvu takmer každodennú dôkladnú starostlivosť, pričom život včiel je príkladom dôslednosti, presnosti, trpezlivosti a iných dobrých vlastnosti. Symbiózu, dôležitosť a význam včiel pre ľudstvo vystihuje výrok Alberta Einsteina:
„Keď vymrú včely, ľudstvu nezostáva viac, než štyri roky života“
Použitá literatúra
Peter Brada a kol. Roľníctvo v Hrušove Hrušov 2014
Peter Demián Slow Food Banská Bystrica: https://slowfood-bb.webnode.sk/products/hontianka/
Autor: Ján Brloš
Zdrojový dokument: Hont a jeho dejiny, 2021, 1. roč. 2. č. s. 20 – 21. ISSN 2728-88333
© Hont a jeho dejiny, o.z.