Hont: Od kniežatstva k šľachtickej stolici

Hont, ako územnosprávna jednotka Uhorského kráľovstva, si v prvých stáročiach svojej existencie prešiel významnými zmenami. Nielenže sa zmenilo jeho zriadenie z kniežatstva na komitát a neskôr na šľachtickú stolicu, ale územne sa výrazne menil. Hont stratil rozsiahlejšie územia v prospech nových komitátov v 11. a v 12. storočí. Medzi novovzniknuté komitáty patril aj ten novohradský. Práve pri Novohrade je dôležité sa pozastaviť, pretože podľa tvrdení starších autorov sa hontiansky komitát vyčlenil práve z toho novohradského. Tento názor však aktívne vyvracajú novšie výskumy. Faktom však ostáva, že Hont a Novohrad mali v stredoveku k sebe blízko, o čom svedčia spoločné kongregácie šľachty v Balážskych Ďarmotách.  

Hontianske kniežatstvo bolo od svojho počiatku územnosprávnou jednotkou Nitrianskeho kniežatstva, pričom tvorilo približne štvrtinu tohto územia.  Jeho hranice by sme mohli prirovnať k rozsiahlejšiemu Banskobystrickému samosprávnemu kraju. Vynára sa nám však otázka, do ktorého roku datovať tento počiatok hontianskeho kniežatstva? Odpoveď, žiaľ, jednoznačná nebude. Na základe výskumu Nitrianskeho kniežatstva a jeho vládcov v druhej polovici 10. storočia je jasné, že hontianske kniežatstvo v istých hraniciach malo existovať, avšak pod iným menom a pravdepodobne aj s iným sídlom ako bol hrad Hont. Keď sa v roku 995 dostalo Nitrianske kniežatstvo pod vedenie len asi 16 ročného Štefana, boli preobsadené aj vedúce pozície menších kniežatstiev. Práve vtedy bol veľmož Hunt dosadený na miesto kniežaťa, do už existujúcej územnosprávnej jednotky. Kedy teda vzniklo kniežatstvo, ktoré od roku 995 môžeme nazvať Hontom ostáva len v akýchsi teoretických úvahách. 

Dosadenie Hunta do čela daného kniežatstva pravdepodobne súviselo s jeho pôvodom. Aj keď o Huntovom pôvode máme viacero teórií (mohol byť Anglosas, Nemec, Slovan, ale aj rodený Staro Maďar), jedna z najrozšírenejších sa prikláňa k tomu, že bol domácim Nitranom. Minimálne však v slovanskom prostredí vyrástol, keďže už jeho predkovia vlastnili na území neskoršieho Hontu viaceré majetky. Ak bol Hunt z domáceho rodu, ktorý bol lojálny k Arpádovcom, a k Štefanovi obzvlášť, vysvetľuje to jeho dosadenie do čela hontianskeho kniežatstva a darovanie hradu, resp. práva na jeho stavbu. Lojálnosť k Štefanovi sa prejavila aj v roku 997, v podpore pri Kopáňovom povstaní. Kniežatá Hunt, Poznan a Orsi dodržali vernosť mladému Štefanovi a pomohli mu potlačiť Kopáňovo povstanie. Tento prejav vernosti nebol zabudnutý a Hunt, ako aj jeho potomkovia, mohli užívať titul hontianskeho župana niekoľko generácií. 

Nitrianske kniežatstvo sa však medzi rokmi 1001 – 1029 stalo poľským územím, čo znamenalo opätovné zmeny vo vedení jeho menších kniežatstiev. Nové knieža Nitrianska si dosadil na dôležité posty svojich verných a vytvoril si vhodné zázemie pre vládu. Menšie kniežatá ako Hunt či Poznan boli pravdepodobne vyhnané. Veľkosť menších nitrianskych kniežatstiev (Nitra, Váh, Hont, Boršod) sa však počas 28 rokov pravdepodobne nezmenila. Zásadná zmena však prišla po roku 1029, územnosprávnou reformou kráľa Štefana. Ten vďaka tomuto menšiemu územnému otrasu, mohol zrušiť starý systém kniežatstiev a vytvoriť nový, čím vznikli komitáty. V roku 1037 boli bývalé kniežatá Hunt a Orci županmi. Hontiansky komitát, v rámci tejto územnosprávnej zmeny, prišiel o stredné a horné Poiplie v prospech novovzniknutého Novohradského komitátu. Naopak k Hontianskemu komitátu bol pripojený Liptov.

Takéto rozdelenie väčšej územnosprávnej jednotky na menšie, resp. vyňatie istého územia z jej správy, nebolo počas vlády kráľa Štefana žiadnou novinkou. Rovnako ako šomoďské, sedmohradské či marošvárske kniežatstvá, tak aj nitrianske boli premenené na menšie územnosprávne jednotky, teda komitáty. Pre pochopenie toho, čo je to vlastne komitát sa musíme v prvom rade pozrieť na systém vládnutia  v Uhorsku v 11. storočí. Uhorský kráľ predstavoval najväčšieho feudálneho vlastníka, pričom sa odhaduje, že vlastnil približne 85% pôdy v kráľovstve. V jednoduchosti by sme mohli povedať, že skrz hradské komitáty spravoval kráľ svoju zem. Do čela komitátu vždy kráľ menoval župana, ktorý podliehal priamo jemu, kráľovi skladal sľub vernosti a kráľ rozhodoval o jeho dosadení či zosadení. Popri spravovaní kráľovských majetkov župan dostával tretinu z výnosov komitátneho hradu. Centrom Hontianskeho komitátu mal byť hrad Hont, ktorý sa nachádzal v rovnomennej obci v dnešnom Maďarsku. Malo sa jednať o drevozemný hrad s palisádovým opevnením a funkciu komitátneho hradu plnil pravdepodobne až do zmeny komitátu na šľachtickú stolicu. 

Územnosprávne však Hont patril v 11. storočí stále pod Nitrianske údelné vojvodstvo spolu s ďalšími deviatimi komitátmi. O podrobenosti Nitre môžu svedčiť aj udalosti z roku 1042, kedy pri prebiehajúcom boji o uhorský trón ovládol nemecký cisár Henrich III. Nitru, načo sa mu následne podrobilo nielen šesť obsadených komitátov, ale aj ďalšie tri. Medzi tie patril aj Hontiansky komitát. Uhorský kráľ Koloman I. Učený však Nitrianske údelné vojvodstvo zo strategických dôvodov v rokoch 1108 – 1110 zrušil. Práve po zániku Nitrianskeho údelného vojvodstva vznikol priestor pre vytvorenie Zvolenského komitátu, do ktorého bola včlenená aj severná polovica vtedajšieho Hontianskeho komitátu. Územie Hontu teda v 12. storočí nadobudlo tvar v akom naň spomíname dodnes.

Feudálna moc panovníka sa od 11. storočia začala postupne znižovať. V Uhorsku, ako vo feudálnom štáte, sa panovníkova moc defacto priamo odvíjala od celkového vlastníctva pôdy, teda feuda či lénna. Vláda Ondreja II. bola však poznačená rozsiahlymi donáciami kráľovských majetkov. Za vlády tohto panovníka dosiahlo rozdávanie kráľovských majetkov vrchol. Okrem toho, že vzniklo množstvo nižších šľachticov, kráľ dokázal darovať aj celý komitát. Z tohto nerozvážneho rozdávania kráľovského léna najviac ťažili obdarovaní veľmoži, čím rástla ich moc v krajine. No na opačnej strane tu boli kráľovskí servienti, teda nižšia šľachta. Kráľovskí servienti patrili k vojenskej zložke slobodného obyvateľstva, v komitátoch užívali istú slobodu, avšak boli najviac zaťažení častými vojenskými výpravami kráľov. V roku 1222 donútila práve nižšia šľachta kráľa podpísať rozsiahle privilégiá, vďaka ktorým boli kráľovskí servienti podriadení priamo kráľovi a získali: dedičnosť majetkov; právo nebojovať mimo hraníc krajiny; právo vystúpiť proti kráľovi, ale aj niekoľko iných práv. Dôležitým bodom týchto privilégií však bolo to, že šľachtic v prípade spáchania trestného činu nemohol byť uväznený bez riadneho súdu.  

Kráľovskí servienti sa spočiatku usilovali o záchranu komitátneho systému, avšak donačná politika Ondreja II. natoľko podryla základy komitátneho zriadenia v krajine, že rozkladný proces bol už nezastaviteľný. Pre nižšiu šľachtu sa stalo výhodné podporovať transformáciu komitátneho zriadenia na ustanovizne, ktoré by ich účinne chránili pred veľmožmi. Týmito ustanovizňami sa stali práve šľachtické stolice, ktorých zárodok možno vidieť už v tridsiatych rokoch 13. storočia, kedy šľachta získala súdnu samosprávu. V Hontianskom komitáte sa to prejavilo v štyridsiatych rokoch pôsobením tzv. zmierovacích súdov. Za vlády kráľa Bela IV. boli nielenže potvrdené výsady pre šľachtu, ale dekrétom z roku 1267 sa kráľ zaviazal každoročne konať so šľachtou súdne zhromaždenia v Stoličnom Belehrade. Na týchto zhromaždeniach sa mohli osobne zúčastňovať šľachtici avšak z každého komitátu mali byť prítomní aj dvaja či traja zástupcovia.

Za vlády Bela IV. sa samotná šľachta začala zhromažďovať a zúčastňovať sa na politickom živote. Už v roku 1255 sa vo Vacove konala spoločná kongregácia hontianskej, novohradskej a gemerskej šľachty. Od roku 1263 sa šľachta daných regiónov stretávala v Balážskych Ďarmotách, avšak už bez gemerskej šľachty, ktorá toto spoločenstvo opustila. Dôležité však je, že šľachta si spomedzi seba začala voliť svojich predstaviteľov, ako reprezentantov svojich záujmov, ktorým bola zároveň zverená súdna právomoc, boli  to tzv. slúžni. Najstaršími známymi slúžnymi Hontianskej stolice sú Bagan a Ján, ktorí sa spomínajú v roku 1280. Kráľovské dekréty z rokov 1290 a 1298 umožňovali šľachte voľbu štyroch slúžnych. Boli to práve slúžni, ktorí boli predstaviteľmi skutočnej stoličnej samosprávy. Pomáhali pri výkone súdnictva, výbere daní či cirkevného desiatku, a to najdôležitejšie – boli volení šľachtou, ktorá si ich sama vybrala za svojich zástupcov. Najstaršie známe zasadnutie hontianskej súdnej stolice máme datované až do roku 1346, pričom sa konalo v Ipeľskom Predmostí. 

Premena Hontianskeho komitátu na šľachtickú stolicu bola dovŕšená s najväčšou pravdepodobnosťou do konca 13. storočia. Listina hontianskeho podžupana a slúžnych z roku 1300 je o tom priamym dôkazom. Z 13. storočia je nám však známych aj niekoľko prípadov, ktoré priamo poukazujú na túto transformáciu. Napríklad z roku 1279 je nám známy spor 15 jobagiónov usadených v Plášťovciach, ktorí viedli pred županom spor o rozdelenie spoločných pozemkov v tejto obci. Približne z rokov 1254 – 1259 sú známi kráľovskí servienti usadení v hontianskych obciach Varšany (Kalinčiakovo), Novák (Novákfölde), a Kürt, ktorí nepodliehali županovi, ale priamo kráľovi. Zaujímavé však je, že hostia, ktorí žili v obci Hont, patrili ešte v roku 1284 pod právomoc Hontianskeho hradu a v roku 1292 hontiansky župan Bohumír riešil navrátenie pozemkov pre svoj hrad. Tu môžeme pozorovať postupnú, avšak ešte nie úplnú, transformáciu komitátu na šľachtickú stolicu.

Jednou z najcharakteristickejších vlastností Hontianskeho komitátu bolo jeho sídlo na hrade Hont. Situácia sa však zmenila okolo roku 1328, kedy sa hontianskym županom stal kastelán hradu Drégeľ, magister Mikuláš Orros z rodu Péč. Nový župan sa nepresťahoval na hrad Hont, ale ostal na hrade Drégeľ. Rovnako tak majetky hontianskeho hradu, spolu s obcou Hont, pripadli hradu Drégeľ. Hontiansky hrad ostal bez majetkov a napospas osudu, ktorý mu priniesol postupný zánik. Aj táto udalosť nám môže symbolicky poukázať na premenu Hontu z komitátu na šľachtickú stolicu. Každopádne Hont, ako územnosprávna jednotka, až do 19. storočia nemal svoje stále sídlo. Kongregácie šľachty či zasadania súdnej stolice sa konali v Ipeľskom Predmostí, vo Vinici, v Sebechleboch, v Krupine, v Banskej Štiavnici či v obci Kemence (HU), až sa napokon sídlo stolice ustálilo v Šahách.

Zoznam použitej literatúry:

BAKÁCS, István. Hont vármegye Mohács előtt. Budapest: Akadémiai Kiadó, 1971, 479s.

STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske Kniežatstvo. Bratislava: SAV, 2006, 575s. ISBN 80-224-0812-3

URBAN, Peter a kol. Zlatá kniha Hontu. Martin: Matica Slovenská, 2010, 493s. ISBN 978-80-7090-955-3

ZSOLDOS, Attila. Magyarország világi archontológiája 1000 – 1301, Budapest:  MTA Torténettudomány Intézete, 2011, 382s. ISBN 9789639627383

ŽUDEL, Juraj. Stolice na Slovensku. Bratislava: Obzor, 1984, 203s. 

Autor: Mgr. Erik Koncz

Zdrojový dokument: Hont a jeho dejiny, 2021, 1. roč. 2. č. s. 4 – 9. ISSN 2728-88333

© Hont a jeho dejiny, o.z.