Donedávna sa zdalo, že Hont je len od Krupiny po Šahy, čo je spôsobené vysokým regionálnym povedomím v strednom Honte. Avšak tento región je omnoho viac. Táto myšlienka sa stala základom pre náš projekt Cesta okolo Hontu, v rámci ktorej sme prešli približné hranice Hontianskej župy, aby sme spoznávali Hont a predstavili jeho časti. Zamerali sme sa na 4 časti – Sever, Juh, Východ, Západ.
Štvrtá časť cesty: Južný Hont (Kamenica nad Hronom – Kemence)
Jeden z najčarovnejších úsekov našej cesty bol sprevádzaný objavovaním nepoznaného, radosťou z unikátneho zachovávania ľudových tradícií, zisku novej perspektívy, ale aj načerpania silnej energie v bode, kedy sme boli najviac unavení.
Štvrtá zastávka SALKA
Pôvodný plán bol taký, že v Kamenici nad Hronom sa pôjdeme pozrieť do Chľaby na vznikajúci most, ktorý spojí obce Chľaba (SK) a Ipolydamásd (HU). Z časových dôvodov sme museli v Kamenici odbočiť na sever, lebo v Salke v tamojšom Tájháze nás už čakala pani Zuzana Dikácz.
Musím sa opraviť, lebo aktuálny počet tých vyučovaných remesiel je už 15 a ako sme videli, pani Zuzana takmer hneď po našom príchode a zoznámení sa, zaučila Evku do tajov tkania na tkáčskom stave. Projekt Tájházu funguje v Salke už neuveriteľných 18 rokov. Je jedným z tých projektov, vďaka ktorým tradície ľudovej kultúry prežívajú dodnes. S otvorenou náručou je tu vítaný každý bez rozdielov.
Potom, čo Evka utkala skoro celý koberec, nás pani Zuzana pozvala do kuchyne, kde to rozvoniavalo podpecníkmi, ktorými nás milo pohostili. Z pôvodnej vidiny krátkej návštevy (keďže sme nevedeli čo môžeme očakávať) sa stalo 2.5 hodiny, počas ktorých sme načerpali úžasnú energiu, porozprávali sa o našich projektoch, o postavení južného Hontu v rámci celého regiónu a niečomu novému sa aj priučili. Veď čo by to bol za život, ak by sme sústavne neprijímali nové informácie a nesnažili sa vzdelávať aspoň v oblastiach, ktoré nás bavia. Pri odchode zo Salky nás čakala ešte milá tradícia, ktorú majú v Tájháze. Bolo ňou uviazanie stužiek na strom víl (maď. tundérfa). Naše stužky v tomto prípade predstavujú kúsok z nás, ktorý nás bude vždy ťahať znova navštíviť Tájház. Celkový koncept tohto miesta sa nedá presne opísať, treba ho okúsiť na vlastnej koži, treba prísť, vyskúšať si nejaké remeslo, poobzerať sa, porozprávať sa a načerpať tunajšiu energiu.
Prechodom cez Ipeľ sme pokračovali do 1/5 Hontu, ktorá je v Maďarsku. V obci Letkés sme zamierili na Szob a po nádhernej ceste kopírujúcu Dunaj sme cez Nagymaros a Kismaros (Novohrad) prešli do Szokolyi, Kóspallagu a našej ďalšej, hoc krátkej, zastávky – Márianosztry. Táto obec leží pod pohorím Börzsöny a ukrýva v sebe lokálny ľudový dom, väzenské múzeu, či v neposlednom rade kláštor a kostol zo 14. storočia, ktorý dal vystavať Ľudovít Veľký. Márianosztra je taktiež aj pútnickým miestom, na ktorom sa konajú púte niekoľkokrát ročne. Zaujímavá je aj tunajšia lesná železnička, ktorá začína v Szobe, prechádza Márianosztrou a končí v obci Nagybörzsöny. Prechodom tejto oblasti sme si obišli takmer celú časť južného Hontu, ktorá leží pod pohorím Börzsöny. Z Márianosztry sme sa vrátili do Ipolydamásdu a pokračovali na sever popod západnú stranu spomínaného pohoria do obce Kemence, kde nás dostihol západ Slnka. Pri pohľade na mapu by sme asi skôr povedali, že je to taký začiatok stredného Hontu. Definícia toho, ktorá oblasť je južný či stredný Hont nie je žiadna. Ale na Slovensku nie je poriadne definovaný ani pojem „región“, možno by sme sa toho raz mohli ujať. Avšak časť nášho cestopisu o južnom Honte, symbolicky skončíme na hranici južného a stredného Hontu.
Kemence (Kamenica) má v dejinách Hontu výnimočné miesto. Približne od roku 1319 bolo toto sídlo vo vlastníctve ostrihomského arcibiskupa. V priebehu 18. storočia získala Kamenica významnejšie postavenie vďaka ostrihomskému arcibiskupovi grófovi Imrichovi Esterházymu a hontianskemu županovi grófovi Andrejovi Kóhárymu. Vďaka spoločnej dohode menovaných bol v Kamenici postavený župný dom Hontianskej stolice, v ktorom sa konali kongregácie Veľko- a Malo- hontianskej šľachty 42 rokov, až do roku 1802, kedy bol Malohont začlenený do Gemersko-malohontskej stolice. Tento župný dom však vyhorel už v roku 1806, čo viedlo k zmene sídla Hontianskej stolice. Danú budovu dal však v roku 1858 obnoviť ostrihomský arcibiskup Ján Scitovský a dodnes ju môžeme vidieť v strede obce popri hlavnej ceste.
Terra incognita, zem neznáma, možno takto by sme mohli nazvať južný Hont pre mnohých stredo- a severo- Honťanov. O možnosti výletov, turistík, návštev múzeí a pod. tu vôbec nie je núdza a dovolíme si tvrdiť, že znalosť maďarského jazyka nie je nevyhnutnosťou. Na slovenskej strane môže byť zaujímavé okrem vyššie spomínanom Tájháze v Salke, prejsť južne k sútoku Hronu a Dunaja, prejsť sa po náučnom chodníku v Národnej prírodnej rezervácii Kováčovské kopce či na kalváriu v Chľabe. Na maďarskej strane Hontu zoberte so sebou aj bicykel a vychutnajte si cestu pri Dunaji. Pre nás asi najzaujímavejšie sú v tomto prostredí možnosti návštevy hradu Damásd (zrúcaniny), Bibervár (hrad Pustá Tureň) či na rozhľadní v dunajskom kolene (Dunakanyar).
Milovníci prírody a turistiky si v prostredí južného Börzsönyského pohoria naozaj prídu na svoje. Okolie je však bohaté aj na múzeá: Börzsönyské múzeum, Múzeum námorníctva, Interaktívna výstava Szokolya-Huta a i. Samostatnou kapitolou je obec Nagybörzsöny, ktorá priam dýcha baníckou minulosťou. Môžete sem prísť zo Szobu, lesnou železničkou a prejsť si vodný mlyn, kostol Sv. Štefana kráľa z 13. storočia, kostol sv. Mikuláša z 18. storočia, evanjelický kostol z 19. storočia, stredoveký banícky kostol a pri ňom ľudový dom zo 17. storočia, no k nahliadnutiu sú aj nevšedné pracovné diele (keramika, drevená čipka, vyrezávanie do orechov). Napokon v Kamenici nájdeme múzeum, v bývalom župnom dome, lesnú múzejnú železnicu, barokový kostol Narodenia Panny Márie či kalváriu.
Piate miesto, kde sme sa zastavili boli Šahy, posledné centrum Hontu, posledné sídlo Hontianskej župy, ktorým zakončíme sériu Cesta okolo Hontu , v poslednej časti nášho malého cestopisu Cesta okolo Hontu.
Pozdravuje Erik a Evka
