Charakteristika majetkových pomerov hontianskej šľachty v 18. storočí vychádza z urbárskej regulácie, ktorou panovníčka Mária Terézia zaviedla záväznú písomnú podobu urbára. Ten slúžil na stanovenie presných práv a povinností medzi poddanými a ich majiteľmi. Zároveň sa zistil presný rozsah urbárskej pôdy, predstavujúcej pozemky obhospodarované poddanými. Za ich užívanie museli svojmu zemepánovi odvádzať pevne stanovené peňažné i naturálne dávky. Na základe niekoľkoročného výskumu maďarský historik Zoltán Fónagy štatisticky spracoval zachované urbáre, čo umožnilo urobiť si predstavu aj o zámožnosti rodov a jednotlivcov v Hontianskej stolici.
Urbárska regulácia jednoznačne potvrdila zmeny v šľachtickej komunite Hontianskej stolice oproti 16. a 17. storočiu, kedy jej územie okupovali Osmani, čo v konečnom dôsledku viedlo nielen k úbytku poddanského obyvateľstva, ale aj k vymieraniu pôvodných domácich stredovekých rodov. Ich pozemky sa uvoľnili a od konca 17. storočia sa na nich objavili nové šľachtické rodiny z iných uhorských stolíc, ktoré pôdu nadobudli prostredníctvom príbuzenských väzieb alebo ako darovanie od panovníka v dôsledku vymretia rodu predošlého držiteľa bez akýchkoľvek potomkov.
V priebehu prvej polovice 18. storočia do Hontu prišli členovia rodov Okolicsányi, Szentiványi a Szmrecsányi z Liptovskej stolice, Majthényi z Nitrianskej stolice, Baross a Tersztyánszky z Trenčianskej stolice, neskorší hornosúdovskí Semberyovci zo Zvolenskej stolice a zástupcovia liptovských a trenčianskych vetiev Pongráczovcov. Ak sa pozrieme na pozemkové vlastníctvo z hľadiska celého rodu, tak sa najbohatšími prisťahovalcami stali Semberyovci s 1 598 katastrálnymi jutrami, teda s približne 68 954 ármi a 184 poddanými, ktorí svoje majetky získali hlavne po vymretom rode Duló z Horných Súdoviec v dedinách Baďan, Dolné Šipice (dnes Šipice, miestna časť Hontianskych Tesárov), Dolné Terany (dnes miestna časť Terian), Dolný Lom (dnes miestna časť Dačovho Lomu), Kostolné Moravce (dnes miestna časť Hontianskych Moraviec), Merovce (dnes mestská časť Dudiniec) a Súdovce. Na druhom mieste sa nachádzali Majthényiovci s 1 073 katastrálnymi jutrami, teda s 46 300 ármi a 50 poddanými v dedinách Ďurkovce, Lesenice a Veľká Čalomija, ktoré pôvodne patrili predovšetkým rodu Nagy z Leseníc. Na treťom sa umiestnili Szmrecsányiovci s 1 043 katastrálnymi jutrami, teda 45 005 ármi a 60 poddanými v dedinách Cerovo, Horný Lom (dnes miestna časť Dačovho Lomu), Kleňany, Plášťovce, Sazdice, Sucháň a (Ipeľské) Úľany, ktoré predtým prináležali najmä vymretým vetvám rodov Dacsó a Palásthy.
Ak sa zameriame na jednotlivcov zo spomínaných rodov, tak pri Semberyovcoch sa o majetky delili traja muži. Andrej Sembery (*1749 †1819) vlastnil 322 katastrálnych jutár, teda 13 894 árov a 42 poddaných; Andrejov strýko Martin Sembery (*1732 †1792) 460 katastrálnych jutár, teda 19 849 árov a 70 poddaných; a Andrejov strýko a zároveň Martinov brat Michal Sembery (*1733 †1788) 816 katastrálnych jutár, teda 35 210 árov a 72 poddaných. V prípade Semberyovcov sa preukázalo, aký veľký význam malo pre nich nadobudnutie majetkov v Honte pri porovnaní s ich pôvodnou držbou v Zvolenskej stolici. Andrej Sembery v Domaníkoch a Rakovci (dnes miestna časť Hontianskych Nemiec) disponoval 64 katastrálnymi jutrami, teda 2 762 ármi a šiestimi poddanými; Martin Sembery v Hájnikoch (dnes mestská časť Sliača), Kremničke (dnes mestská časť Banskej Bystrice) a Turovej 109 katastrálnymi jutrami, teda 4 703 ármi a ôsmimi poddanými; a Michal Sembery v Hájnikoch, Kremničke, Rybároch (dnes mestská časť Sliača) a Turovej 137 katastrálnymi jutrami, teda 5 911 ármi a ôsmimi poddanými.
Pri Majthényiovcoch sa o pozemky a poddaných delili traja bratia: Imrich Majthényi s 251 katastrálnymi jutrami, teda 10 831 ármi a deviatimi poddanými; Karol Majthényi (*1721 †1792) s 220 katastrálnymi jutrami, teda 9 493 ármi a deviatimi poddanými; a Peter Majthényi so 602 katastrálnymi jutrami, teda 25 976 ármi a 32 poddanými. Ich pôvodné vlastníctvo sa rozprestieralo na území Nitrianskej a Tekovskej stolice, kde obhospodarovali len malý podiel z kedysi rozsiahlej dedovizne, rozdrobenej v dôsledku narastajúceho počtu rodových príslušníkov. Imrich Majthényi mal v Tekovskej stolici v Červenom Hrádku a Ini len 97 katastrálnych jutár, teda 4 185 árov a 13 poddaných. Podarilo sa mu však nadobudnúť aj ďalšie nehnuteľnosti a poddaných v Boršodskej a Novohradskej stolici, pričom jeho najrozsiahlejšie pozemky sa nachádzali v Novohrade, kde aj pravdepodobne žil. Spolu tak mimohontianske Imrichove statky dosahovali 1 205 katastrálnych jutár, teda 51 996 árov a 89 poddaných. Karol Majthényi v rovnakých tekovských dedinách spravoval 97 katastrálnych jutár, teda 4 185 árov a 14 poddaných. Rovnako ako brat si svoje dedičstvo rozšíril o usadlosti a ľudí v Boršodskej a Peštianskej stolici, pričom spočiatku býval v Boršodskej stolici a ku koncu života sa presťahoval do Peštianskej stolice, kde mu prislúchala najväčšia časť imania. Spolu s ďalšími pozemkami v Novohradskej a Nitrianskej stolici mimo Hontu Karol držal 10 271 katastrálnych jutár, teda 443 194 árov a 794 poddaných. Z bratov sa jedine Peter Majthényi usadil v Hontianskej stolici v Leseniciach, keďže mu v tomto regióne patrila najväčšia časť držby. V Tekove nezdedil nič a spolu s vlastníctvom v Boršodskej a Novohradskej stolici mu mimo Hontu prináležalo 505 katastrálnych jutár, teda 21 791 árov a 42 poddaných.
Pre Szmrecsányiovcov nadobudnutie majetkov v Hontianskej stolici predstavovalo obrovský krok v materiálnom zabezpečení, keďže väčšina z nich už ani nič nemala vo svojej domovskej Liptovskej stolici. Príslušníci rodu sa neusadili v niektorej z hontianskych dedín, ale v mestskom dome v Krupine na území Zvolenskej stolice. Gašpar Szmrecsányi (*1743 †1788) vlastnil 573 katastrálnych jutár, teda 24 725 árov a 33 poddaných; Gašparov brat Ignác Szmrecsányi (*1742 †1816) 419 katastrálnych jutár, teda 18 080 árov a 24 poddaných; a Terézia Pierstlová, manželka ich vzdialeného príbuzného Štefana Szmrecsányiho, 51 katastrálnych jutár, teda 2 201 árov a troch poddaných. Jedine Terézii Pierstlovej zostali v Liptovskej stolici v Žiari ešte zvyšky pôvodného stredovekého rodového dedičstva manžela, konkrétne 14 katastrálnych jutár, teda 604 árov a jeden poddaný.
I keď sa pôvodom stredoveké hontianske rody po usídlení nových privilegovaných rodín zaradili medzi menšinu, dokázali si udržať svoje majetkové a spoločenské postavenie. Medzi tri najbohatšie domáce rody sa začlenili Palásthyovci s 1 811 katastrálnymi jutrami, teda so 78 145 ármi a 104 poddanými v dedinách Drienovo, Horné Rykynčice (dnes miestna časť Rykynčíc), Horný Lom, Kosihovce, Plášťovce, Stredné Turovce (dnes miestna časť Veľkých Turoviec) a Sucháň; Lukaovci s 1 428 katastrálnymi jutrami, teda so 61 618 ármi a 132 poddanými v dedinách Bátorová, Cerovo, Dvorníky (dnes miestna časť Hontianskych Tesár), Horné Plachtince, Klastava (dnes miestna časť Baďanu), Kleňany, Lukove Nenince (dnes miestna časť Neniniec), Stredné Plachtince, Širákov a Seľany; a Dacsóovci so 761 katastrálnymi jutrami, teda s 32 837 ármi a 57 poddanými v dedinách Horné Plachtince, Horný Lom, Kosihovce, Stredné Plachtince a Sucháň.
Ak sa však podobne ako v prípade prichádzajúcich rodín pozrieme na jednotlivcov z daných rodov, rozdiely vo výške majetku v rámci jedného rodu boli niekedy obrovské. U Lukaovcov síce žili v čase urbárskej regulácie len dvaja príslušníci, ale napriek tomu medzi nimi existoval veľký rozdiel. Jozef Luka držal 390 katastrálnych jutár, teda 16 828 árov a 33 poddaných a Anna Foglárová, vdova po Jozefovom bratrancovi Pavlovi Lukaovi mala takmer o dve tretiny väčšie vlastníctvo s 1 038 katastrálnymi jutrami, teda 44 790 ármi a 99 poddanými. Medzi Palásthyovcami sa o pozemky delili štyria. František Palásthy (*1719 †1789) vlastnil 914 katastrálnych jutár, teda 39 439 árov a 66 poddaných; Františkova matka Alžbeta Váradyová, vdova po jeho otcovi Františkovi Palásthym, 858 katastrálnych jutár, teda 37 023 árov a 40 poddaných. S výrazným odstupom za nimi stáli ich vzdialení príbuzní, ktorí nežili v Hontianskej stolici: František ml. Palásthy (*1739 †1816) s 13 katastrálnymi jutrami, teda 561 ármi a jedným poddaným a Štefan Palásthy s 26 katastrálnymi jutrami, teda 1 122 ármi a jedným poddaným. Pri Dacsóvcoch sa pôda a ľudia nachádzali síce v rukách piatich rodových príslušníkov, ale s ich približne rovnakým rozdelením. František Dacsó disponoval 159 katastrálnymi jutrami, teda 6 861 ármi a 11 poddanými; Františkov brat Štefan Dacsó 144 katastrálnymi jutrami, teda 6 214 ármi a 13 poddanými; vdova po Františkovom a Štefanovom bratrancovi Jánovi Dacsóovi, Estera Baloghová, 211 katastrálnymi jutrami, teda 9 105 ármi a 14 poddanými; manželka ďalšieho Františkovho a Štefanovho bratranca a zároveň Jánovho brata Ladislava Dacsóa, Júlia Zelenková, 128 katastrálnymi jutrami, teda 5 523 ármi a piatimi poddanými; a Františkov a Štefanov bratranec a zároveň Jánov a Ladislavov brat Peter Dacsó 119 katastrálnymi jutrami, teda 5 135 ármi a 14 poddanými.
V priebehu 18. storočia sa medzi významných predstaviteľov hontianskeho privilegovaného stavu etablovali aj niektorí príslušníci nobilitovaných meštianskych rodín. Už od konca 17. storočia v Hontianskej stolici skupoval majetky domácich schudobnených rodov zámožný kremnický komorský úradník, doktor fyziky a medicíny Ján Gottfried Hellenbach (*1645 †1729). Svojou šikovnosťou sa pričinil, že v čase urbárskej regulácie jeho vnuk barón Juraj Hellenbach (*1734 †1804), jeho ďalší vnuk a Jurajov bratranec barón Ján Hellenbach (*1719 †1778) a Anna Jánokyová, manželka jeho ďalšieho vnuka a zároveň Jurajovho brata a Jánovho bratranca baróna Karola Hellenbacha (*1712), spravovali 1 228 katastrálnych jutár, teda 52 988 árov a 123 poddaných v dedinách Kostolné Moravce, Horné Devičany (dnes miestna časť Devičian), Horné Semerovce, Chorvatice (dnes miestna časť Tupej), Sazdice, (Hontianske) Tesáre a Úľany. K úspešným mužom z prostredia elít banských miest patril aj Anton Körmendy (*1712 †1772), ktorý pre seba a svoju rodinu zabezpečil 279 katastrálnych jutár, teda 12 039 árov a 31 poddaných v dedinách Dolné Žemberovce (dnes miestna časť Žemberoviec), Dolné Brhlovce a Horné Brhlovce (dnes spojená obec Brhlovce).
Ak by sme sa mali vyjadriť, ktorí zo šľachticov tvorili trojicu najbohatších vlastníkov v Hontianskej stolici a zároveň v nej aj trvalo žili, musíme brať na zreteľ skutočnosť nielen ich majetky v Honte, ale aj vo zvyšku Uhorska. Ak zoberieme do úvahy iba hontianske statky, najzámožnejšia bola vdova po Pavlovi Lukovi Anna Foglárová s 1 038 katastrálnymi jutrami, teda 44 790 ármi a 99 poddanými; na druhom mieste stál barón Juraj Hellenbach s 920 katastrálnymi jutrami, teda 39 698 ármi a 84 poddanými; a na poslednom mieste František Palásthy s 914 katastrálnymi jutrami, teda 39 439 ármi a 66 poddanými.
Ak by sme mali na zreteli aj ostatné pozemky a poddaných v iných uhorských stoliciach, na prvom mieste by sa medzi v Honte žijúcimi šľachticmi umiestnil barón Juraj Hellenbach s 2 638 katastrálnymi jutrami, teda 113 830 ármi a 200 poddanými, pričom okrem zmienených hontianskych sídelných lokalít mu patrili pozemky v troch dedinách v Tekovskej stolici, štyroch dedinách v Novohradskej stolici, dvoch dedinách v Nitrianskej stolici a jednej dedine v Trenčianskej stolici. Na druhom mieste bola vdova po Jozefovi Blaskovichovi (*1702 †1764), Anna Dacsóová (*1717 †1778), s 1 917 katastrálnymi jutrami, teda 82 719 ármi a 127 poddanými. Annine majetky sa rozprestierali v Honte v dedinách Cerovo, Demandice, Horné Príbelce (dnes miestna časť Príbeliec), Nová Ves a Opatovce (dnes zlúčená obec Opatovská Nová Ves), ale aj v piatich dedinách v Boršodskej stolici, dvoch dedinách v Novohradskej stolici, troch dedinách v Nitrianskej stolici a jednej dedine v Peštianskej stolici. Na pomyselnom treťom mieste stál František Palásthy s 1 537 katastrálnymi jutrami, teda 66 322 ármi a 105 poddanými. Palásthy disponoval okrem spomenutých hontianskych lokalít aj držbou v katastroch štyroch dedín v Abovskej stolici a jednej dediny v Turčianskej stolici.
Uvedených šľachticov by sme mohli považovať za tých, ktorí na území Hontu trvale žili, ale najväčším pozemkovým vlastníctvom disponovali poprední dvorskí aristokrati a cirkevné inštitúcie. Medzi nimi a vyššie uvedenými šľachticmi existoval priepastný majetkový rozdiel. Vôbec najbohatším jednotlivcom bol gróf Ján Nepomuk Koháry (*1733 †1800), ktorý veľkú časť života strávil vo Viedni alebo na cestách. Na panstvách Čabraď, Sitno a Vyškovce (nad Ipľom) mal 17 329 katastrálnych jutár, teda 747 746 árov a 1 105 poddaných. Na druhom mieste sa umiestnila Ostrihomská kapitula s 12 124 katastrálnymi jutrami, teda 523 151 ármi a 971 poddanými. Na pomyselnom treťom mieste stál knieža Mikuláš Eszterházy (*1714 †1790) s 11 193 katastrálnymi jutrami, teda 516 203 ármi, a 1 004 poddanými.
Ak by sme však k držbe kapituly pripočítali majetky ďalších cirkevných inštitúcií, tak katolícka cirkev v Honte tvorila absolútne najdominantnejšieho vlastníka s 36 610 katastrálnymi jutrami, teda 1 579 721 ármi a 3 338 poddanými. Z uvedeného sumáru Ostrihomské arcibiskupstvo disponovalo 9 716 katastrálnymi jutrami, teda 419 245 ármi a 1 228 poddanými, prepošstvo v Bzovíku 9 815 katastrálnymi jutrami, teda 423 517 ármi a 622 poddanými a jezuitské kolégium z Banskej Bystrice 4 955 katastrálnymi jutrami, teda 213 808 ármi a 517 poddanými.
Najdôležitejšie majetkové postavenie cirkvi v Honte sa dá najlepšie dokumentovať, ak sa rozsah jej držby porovná s výmerou všetkej urbárskej pôdy v celej Hontianskej stolici vo výške 107 230 katastrálnych jutár, teda 4 626 974 árov, pričom na nej žilo spolu 9 039 poddaných. Z toho vyplýva, že spomenutým cirkevným ustanovizniam patrilo 34 % všetkej hontianskej pôdy a 37 % všetkých poddaných. Knieža Eszterházy vlastnil 10 % pôdy a 11 % poddaných a gróf Koháry 16 % pôdy a 12 % poddaných. V Honte teda dvaja aristokrati a cirkev spolu obhospodarovali 60 % pôdy a poddaných. Ostatné rody, a z nich pochádzajúci jednotlivci, sa delili o zvyšných 40 %, z čoho sa odvíjalo aj ich výrazne odlišné spoločenské postavenie.
Zoznam použitej literatúry:
FÓNAGY, Zoltán. A nemesi birtokviszonyok az úrbérrendezés korában. Budapest: MTA Bölcsészettudományi Kutatóközpont Történettudományi Intézet, 2013, 1558 s. ISBN 978-963-9627-59-8.
KÉSMÁRKY, István – SIMON, István. Pozsony vármegyei nemes családjai. Budapest: Heraldika Kiadó, 2019, 272 s. ISBN 978-615-5592-13-3.
KÉSMÁRKY, István – SIMON, István – PÁLMÁNY, Béla. Bars és Hont vármegyei nemes családok. Budapest: Heraldika Kiadó, 2020, 255 s. ISBN 978-615-5592-18-8.
HAAS KIANIČKA, Daniel. Perillustrisimus dominus Anton Körmendi (1711/1712 – 1772): kremnický richtár a banský majster a šľachtic z Brhloviec a Ikrényu. In BÔBOVÁ, Mária (ed.). Šľachta stredného Slovenska a jej vplyv na kultúrny rozvoj regiónu: zborník príspevkov. Banská Bystrica: Štátna vedecká knižnica v Banskej Bystrici a Katedra histórie FF UMB, 2015, s. 95-102. ISBN 978-80-89388-67-7.
SZLUHA, Márton. Nyitra vármegye nemes családjai I. kötet. Budapest: Heraldika Kiadó, 2003, 736 s. ISBN 963-9204-18-8.
SZLUHA, Márton. Nyitra vármegye nemes családjai II. kötet. Budapest: Heraldika Kiadó, 2015, 792 s. ISBN 963-9204-34-X.
Autor: Mgr. Tomáš Janura, PhD., Historický ústav SAV
Zdrojový dokument: Hont a jeho dejiny, 2021, 1. roč. 1. č. s. 6 – 11. ISSN 2728-88333
© Hont a jeho dejiny, o.z.
