Ľudové tradície v Honte sa počas mnohých rokov, prirodzenou cestou, vyprofilovali do rozmanitých podôb. Boli bežnou súčasťou denného života ľudí čím nadobudli svoju bohatosť a krásu dnešnej podoby. Ak by sa mali zachrániť, je potrebný nielen ich prenos v rodinách a rodoch z generácie na generáciu, ale aj sústredený záujem ľudí venovať sa ich uchovávaniu. Napriek tomu, že ľudové tradície predstavujú v podstate kompaktný celok, ktorý vytváralo niekoľko rôznych aspektov. Samozrejme sa prispôsobovali aktuálnemu historickému obdobiu a stavu spoločnosti, pričom si udržiavali špecifickú štruktúru a pre región typickú rozmanitosť. Vývoj tradícií a ich tvarovanie ovplyvnilo aj zloženie obyvateľstva Hontu, okrem iných predovšetkým: Slováci, Maďari, Nemci, Rómovia. Mali svoje špecifiká, ktorými prispievali k formovaniu spoločnosti a jej tradícií. Avšak v neposlednom rade to bolo aj vierovyznanie, ktoré prispelo ku rozmanitosti ľudových tradícií v Honte.
Ľudovú architektúru môžeme zaradiť k materiálnej forme ľudových tradícií. Vývoj zástavby v hontianskych sídlach sa prispôsoboval historickému vývinu a zaiste naň vplývali aj zásahy z vonka. Vzhľad a pôdorys zástavby ovplyvňoval reliéf krajiny, klimatické podmienky, napojenie na komunikácie, narastanie resp. úbytok obyvateľstva, a jeho spôsob obživy. Zmeny v urbanizme sídla spôsobovali živelné pohromy, povodne, požiare, vojnové udalosti, parcelovanie veľkostatkov, pozemkové reformy a pod. Niekedy došlo k úplnej deštrukcii a následne vzniku nového typu stavieb. Na stavby sa používal materiál z miestnych zdrojov, alebo z blízkeho okolia, ktorý bol dostupný na prepravu i finančne. Základom bolo v prvopočiatkoch drevo, väčšinou v Honte najčastejšie rastúci dub, agát, ale podľa možností i iné druhy. Mäkké drevo sa nachádzalo len v niektorých lokalitách a dovážalo sa z iných regiónov. V mestách, neskoršie i na dedinách, sa používal kameň, ktorý sa zamurovával po okresaní alebo sa bez opracovania vyrovnával a spájal hlineným výmazom. Drevo naďalej tvorilo konštrukciu povál a striech zakrývaných poväčšine slamou, trstinou, čadičom, a neskoršie novodobejšími krytinami.
Železo sa, ako jeden z dôležitých prvkov do stavebníctva, dostávalo postupne najmä v mestách a neskoršie aj na vidieku. Významnú úlohu zohrávalo kováčske remeslo, pre ktoré bolo prvoradé zabezpečovanie potrieb v agrárnom sektore na výrobu roľníckeho náradia a domácnosťou súvisiacich fragmentov. V tradičnej architektúre postupne kov nahrádzal jednoduché drevené súčasti stavieb, počnúc najmenšími prvkami až po väčšie kované klince s pologuľatou hlavou. Tieto súčasti vyrábali väčšinou potulní Cigáni, ktorí sa kováčskym remeslom zaoberali. Od toho bol odvodený aj názov cigánske klince a o ich kvalite svedčí aj ich doteraz uchovaná pevnosť a tvar. Drevené kliny nahradili kramle, rôzne úpony-cukpánty, rohovníky, šróby a pod. Kováčski majstri mali podstatný podiel aj na výrobe náradia pre tesárov a murárov. Doteraz nachádzame ručne kované sekery so zachovanou signatúrou výrobcu, ale aj odvodené nástroje, používané najmä v tesárstve: kresačky, topory, odrážačky, kliny, dláta, hoblíky a pod. Zručný kováč vedel vytvoriť i náročnejšie predmety používané pri stavbe domov, napríklad spojovací, konštrukčný či ozdobný prvok.
Časový odstup používania kovov bol medzi mestom a dedinou dosť výrazný. Zaiste to súviselo aj s rozdielnym postavenim niektorých lokalít. V Honte malo významné postavenie baníctvo, ktoré ovplyvnilo vývoj a využitie kováčstva vo výrobe nástrojov, ale aj v architektúre, čo sa týkalo najmä Banskej Štiavnice a ďalších banských miest. Súčasťou bohatých mestských domov boli bohato zdobené kovové zábradlia, ploty, bránky, zámky, kovania dverí i brán, pánty, mrežovanie okien či vikierov a pod. Detailné spracovanie rôznych erbov, ozdobných artefaktov, svietnikov, dekoračných predmetov, kľučiek a iných, s architektúrou súvisiacich prvkov, si vyžadovalo nielen fyzickú silu, zručnosť a fyzikálne znalosti, ale aj umelecké a estetické cítenie.
V dedinách sa na prelome 19. a 20. storočia kováči podieľali už na prácach pri stavbách domov a súvisiacich objektov. Boli to väčšinou praktické jednoduché predmety pre bežnú potrebu. U bohatších gazdov sa začali objavovať aj majstrovské, umelecky spracované, kované súčasti stavieb, brán, plotov a pod. Kováči boli spravidla obecnými zamestnancami, alebo si brali vyhňu do prenájmu, pričom väčšinou pochádzali z inej dediny. Ako významní, často jediní dedinskí remeselníci, sa dostávali do povedomia obyvateľov ako vážené osobnosti a ich rodinu mali obyvatelia vo všeobecnej úcte. Keďže k ich práci patrilo aj podkúvanie koní spojené so starostlivosťou o kopytá a nohy, spoznávali správanie zvierat a stávali sa kováči miestnymi ľudovými zverolekármi. No okrem zvierat sa v dávnejšej minulosti mohli kováči z časti venovať aj liečiteľstvu ľudí. Často práve kováč vedel trhať boľavé zuby, či naprávať vykĺbenia a zlomeniny. Kováčska vyhňa sa spravidla nachádzala v centre dediny a rodina kováča sčiastočne plnila i spoločenskú stránku života dediny. Gazdovia čas pri čakaní na zhotovenie donesenej „roboty“ využili na výmenu skúseností, spomienky či príbehy zo života. Neobišlo sa to bez vzájomného ponúkania, a tak neraz sa stalo, že si pre nich do vyhne prišli nahnevané gazdiné. Deti si ťahaním mecha, alebo inými formami pomoci, mali možnosť privyrobiť nejaký halier, ale pobyt vo vyhni i okolí bol pre nich vzácny akčný zážitok. Cez zimu, keď bolo roboty menej, vo vyhni v niektorých dedinách Hontu piekla „pani majstrová“ vianočné oblátky, ktoré dávali najvážnejším zákazníkom, alebo predávali dedinčanom.
Kováčstvo bolo v minulosti podmienené živnostenským oprávnení a bolo často kontrolované. Prípadné porušenie zákona sa trestalo pokutou, odobratím nástrojov, alebo zákazom činnosti. Okrem profesionálnych remeselníkov /obecní, urbárski…/ pôsobili aj samoukovia, ktorí v dedine mali svoje gazdovstvo a kováčstvo robili len popri ňom. V niektorých prípadoch mali aj samotní kováči vlastnú poľnohospodársku pôdu, ktorou si zlepšovali nie vždy dobrú ekonomickú situáciu, ktorá sa nastupujúcou industrializáciou a združstevňovaním dedín čoraz viac zhoršovala. Kováčski majstri sa začali sťahovať do družstevných dielní alebo v mestách do fabrík. Aj toto remeslo, ako jedno z mnohých, sa z vidieka vytrácalo. Narúšala sa tým aj tradičná súčinnosť miestnych remeselníkov, pretože kováčstvo súviselo i s tesárstvom, kolárstvom, stolárstvom, roľníctvom, murárstvom, povozníctvom. Nemožno obísť ani sakrálne stavby s množstvom kovaných krížov, svietnikov, železných praktických a ozdobných artefaktov na kostoloch, kaplnkách a pod. Kováči boli významní odberatelia pre hutníkov, producentov drevného uhlia a v neposlednom rade ako recyklavateľský element pri opakovanom využívaní materiálov.
Postup doby a súvisiacich zmien postupne rušil mnohé, dobre zabehnuté, dedinské činnosti, ktoré boli súčasťou bežného vidieckeho života. Tradičný jednoduchý život sa mení na moderný uponáhľaný štýl každodenného jestvovania. Už málokde počuť typické cinkanie a údery kladiva na nákovu, či zápach horiaceho kováčskeho uhlia, aj keď pravdou je, že výnimky sa nájdu, čo je predpokladom, že kováčske remeslo, ako jedno z vysoko cenných hodnôt národnej histórie, neupadne do zabudnutia.
Autor: Ján Brloš
Zdrojový dokument: Hont a jeho dejiny, 2021, 1. roč. 1. č. s. 39 – 42. ISSN 2728-88333